Poznám ich pár. Na prvý pohľad na nich vlastne nič zvláštne nie je (teda aspoň keď ste zvyknutí na hercov v civile). Musíte hľadať hlbšie, pod kostýmom a červeným nosom. Obrovskú vnútornú silu a schopnosť improvizovať v situácii, z ktorej ani so zdravým rozumom zdraví nevyviaznete. Presvedčenie, že sa to podarí. Rozosmiať. Lebo hoci len na stotinu sekundy zabudnete, už sa to podarilo.
Zabúdanie je vo svojej podstate deštruktívny proces, nič príjemné, keď hľadáte okuliare, čo máte na očiach alebo telefonujete s niekým, že ste asi stratili mobil – ale sú aj veci neodvolateľné a nemenné, vážne, ktoré obvykle nemajú nič spoločné so slovom spravodlivosť a nevyberajú si podľa žiadneho kľúča, len trpezlivo a zákerne vyčkávajú na slabú chvíľku niekde za rohom a potom sa nás bolestivo dotýkajú, nevedno prečo, za čo a na ako dlho.
Báthoryčkin milenec mi pri rozhovore do školského časopisu povedal, že byť hercom vraj nie je zamestnanie, ale povolanie odovzdávať kus citu ďalším generáciám. O bytí zdravotným klaunom to platí desaťnásobne. Ja by som to asi nedokázala (a to hovorím z pozície už dva týždne papierovanej herečky!) – prehltnúť svoje emócie, problémy, ego aj strach. Zaprieť sa, v tom najlepšom slova zmysle. A predovšetkým si to vôbec neuvedomovať, robiť to poctivo a pravidelne, s vedomím, že moje meno asi nepovedia večer v Smotánke (čo je zasa aj chvalabohu) ani nedostanem Krištáľové krídlo. Ale niekomu možno pomôžem príjemne zabudnúť.
Poznám ich pár. Tých, čo sú zvláštni minimálne ako nemocnice a výnimoční. Sú pre mňa dôkazom toho, že nemusíte ošetrovať malomocných ani odísť do Afriky, aby bol zajtrajší deň aspoň trošililinku krajší. Niekedy totiž fakt stačí to najväčšie klišé, aké si len viete predstaviť – detský úsmev. Lebo aj keď je to len niečo na ksichte, pohýna všetkými okolitými vnútornosťami, konkrétne jednou, ktorá tomuto celému zmätku okolo nás občas dáva zmysel.
Venujem Stanke, Janke, Jankovi, Peťovi, Borisovi, Mirovi a všetkým ostatným, ktorí sú zvláštni minimálne ako nemocnice a výnimoční.
