Zatiaľ čo mamka-bábika varila, upratovala a prijímala návštevy s oranžovým umelohmotným servisom, ocko-bábika každý deň tvrdo pracoval. „Ocko ide do roboty - bžžžvvŕŕŕ!" A s krabicou od topánok predstavujúcu auto, ktorého značku sme práve doma mali, letel pod posteľ, kým nebol večer a niekto nemusel pre neho vliezť, aby mohol spať na Veľkej obrázkovej encyklopédii s mamkou-bábikou a nikdy nikým iným (to prišlo až v období Esmeraldy, Rosalindy a ďalších). Brala by som to aj dnes - nejakého dokonalého zaprášeného chlapa pod posteľou, ktorého by som si vytiahla a ofúkla, kedy by som chcela a hodila ho naspäť, keď by prestal takým byť. Škoda, že sa už nehrávam.
Škoda, že to tak v živote vôbec nechodí, lebo keby chodilo, veci by vôbec neboli tak, ako sú. Pani E. bola strašne krásna, keď bola mladá, taká miestna femme fatale. Keby žila v stredoveku, odtajnenie zoznamu jej milencov a frajerov by zrejme vyvolalo medzinárodný škandál. Potom stretla pána P. a nechala sa presvedčiť, že to je On - osudový. A prečo nie, možno naozaj bol. Dnes už pani E. nie je mladá, ale krásna ostala (akurát ju o tom treba dlhšie presviedčať). Vždy som nešťastná, keď vidím pani E. nešťastnú - lebo ju mám rada, skoro tak, ako ten jej (podotýkam napriek možnostiam krátky!) zoznam. A vždy ma trochu mrzí, keď počujem, ako sa On - osudový scvrkol na fľašu a nadávky.
Pani V. je od pani E. trochu mladšia, ale nie zas o toľko, aby už na niektoré veci neprišla aj sama. Bola ukážková manželka, s ukážkovým manželom. A možno by to tak bolo navždy, lenže to by na svete nemohli byť tajomstvá, a hlavne nie tie, ktorým nechceme uveriť, ani keď ich počujeme od najlepších kamarátok. „Vraj ju dlho podvádzal." Neviem. Nechcem a nepotrebujem vedieť, lebo pani V. je dnes rozvedená a šťastná - a ja spolu s ňou.
Slečna A., dnes už pani (mamka), ako sa hrdo oslovuje, bola kedysi taká, aká som ja stále - naivná, presvedčená o svojich nie vždy skutočných kvalitách a oddane si idúca svojím vysnívaným chodníčkom. Potom jej ten chodníček niekto skrížil, osudový (a ja verím, že to bol jej osudový) - dosť zavčasu na to, aby mohlo byť všetko inak. Aby sa z človeka stal iný človek, cudzí a vyrovnaný s tým, z čoho sa včera vysmieval. Aj horšie sa stáva.
Tánička nám veci vždy hovorí na rovinu. „A čo, aj keby niektorá z vás otehotnela - tak si choďte a kojte, nič vám neutečie!" Vidím, ako moje vtedy šestnásťročné spolužiačky vyvaľujú oči, ale už chápu veci omnoho lepšie, ako si samé myslia. „Len si nikdy nemyslite, že zmeníte chlapa, s ktorým chcete žiť. Lebo to je kravina - môžete ho len tolerovať." Už som jej dala za pravdu a vlastne som si ani nikdy nič iné nemyslela. Len tak naivnučko doteraz dúfam, že to ešte nebol ten môj osudový.
Petinina babka zasa povedala, že nikdy nevieš, kde na takého chlapa natrafíš, preto by si aj smeti mala vynášať v čistých gaťkách. A mala pravdu. Akurát, že dnes už len čisté gaťky nestačia a ja neverím na happyendy. Oni možno prídu, to zas nehovorím - ale až po tomto všetkom. A najväčšia škoda je akurát to, že nikdy nevieme, čo všetko to vlastne má byť.
Hocine Ziani: Casanova
