Ja nikdy nad ničím veľmi nerozmýšľam. Keď Aďka zahlási, že naša náhradná mama č. 2 je v nemocnici, nedojem obed a idem kúpiť gigantického plyšového slona s mašľou. Nestarám sa, ako jej ho doručím, načo jej bude a či v tej nemocnici vôbec naozaj je. Nestarám sa, či je slon jej obľúbené zvieratko a čo z toho môže vyčítať. Spolieham sa na to, že vie, aká naozaj som. Ale to je len ďalší slon. Nikto okrem vás nemôže nikdy vedieť, akí v skutočnosti ste.
Najhoršie veci sa najlepšie kamuflujú. Keď dáte ranu a tvárite sa, že ste ju vlastne dostali. Lebo skoro všetko sa dá obrátiť – sveter, názor aj pozornosť. Len ľútosť nie. Tá bezohľadne ostane ako odtlačky prstov, ktoré vás identifikujú aj samého pred sebou. Najhoršie veci sa od zlých líšia tým, že nemajú dôvod ani zámer, tie vzniknú až súčasne s nimi. Nedajú sa vysvetliť, lebo sa nedajú ani pochopiť - ale mali by sme sa o to aspoň pokúsiť. Veľa rozprávať. Ale hlavne si najprv premyslieť, čo povieme.
V živote som si vždy dávala pozor na dve veci – punčovú zmrzlinu (lebo babka mi raz povedala, že si myslela, že sú v nej hrozienka, a bol to šváb) a to, aby som niekomu veľmi veľmi blízkemu neublížila. Nedarí sa mi. Prešla som síce na jogurtovú, ale punčová stále existuje a to riziko nevyspytateľnej ľudskej vôle a hlúposti je nekonečné. Ale aspoň som si už začala dávať pozor na ďalšie dve veci. Svoje rozhodnutia a citové svety nielen veľmi veľmi blízkych.
(foto: http://weheartit.com/entry/91312476/tag/fallen%20ice%20cream?context_user=iflyfly)
