Už prišlo moje obľúbené, keď vonia vzduch, netreba si dávať pančuchy a alergológovia ryžujú ako svetová burza. Tento rok budem asi oslavovať Deň nezávislosti, a pekne niekde v prvom rade, aj keď netuším, či to má súvis s Indiánmi, alebo Lincolnom - ako všetci po-prvý-prehratý-zápas patrioti s vlajočkami na spätných zrkadlách. Tento rok som si povedala, že budem veľmi „adventurous“ a pôjdem sa pozrieť na druhý koniec sveta, pre pokoj v duši. Lebo už ide aj obdobie, keď cítim, že potrebujem znova odísť. Nie navždy ani pre nejaký konkrétny dôvod. Len si trochu vyvetrať v živote. (Minimálne od neho na chvíľu odviesť pozornosť). Prejsť do ďalšieho obdobia.
Zomrel mi počítač, s ním program na sťahovanie filmov a asi mesiac som sa dostávala z nejakej záhadnej zápalodutinovoalergickej pliagy, keď ma všetci doktori presviedčali, že som úplne v poriadku. Horšie než zlé obdobie. Potom, čo som si už diagnostikovala uzlíky na hlasivkách a rakovinu priedušiek, sa na mňa len pozrel jeden sympoš foniater a zázračne som vyzdravela. Ktovieprečo. Možno sú aj chorobné obdobia na niečo dobré. Možno by sme bez nich nepoznali význam slova malichernosti a ten pocit absolútneho šťastia, keď všetko ide bokom, lebo je nám dobre, len tak, fyzicky - lebo už môžem povedať súvislú vetu a nerozkašľať sa ani nezachrípnuť uprostred nej.
Chlapi vraj odlietajú do teplých krajín ešte častejšie ako lastovičky a niekedy na to nepotrebujú ani jeseň. (Aj ženy). Neviem to objektívne posúdiť, posledného som do teplých krajín poslala ja. Ale viem, že toto celé tu je o obdobiach. Pripútavania a odpútavania. Túžob – obvykle len dovtedy, kým sa nám nesplnia alebo kým ich nemáme a kým si ich môžeme predstavovať dokonalé. Dobrých a zlých dňoch. Lebo prídu aj také, keď dospejeme do štádia, že jasne vidíme chyby tých, ktorých najviac milujeme – že spôsob, akým nás milujú oni, je úplne odlišný od toho nášho a nestačí nám. Volajú sa sklamania a je ich toľko, že ich nakoniec prestaneme počítať. Načo. Obdobia sú vždy dočasné.
Hovorí sa, že keď si pripálite cigaretu od sviečky, zomrie námorník. Asi to robí veľa ľudí, lebo neviem, či ešte nejakí existujú. Vždy ma fascinovalo obdobie, keď boli – takí tí ozajstní, s prvými tetovačkami na ramenách, v prúžkovaných tričkách a Marlene Dietrich im v zafajčených berlínskych baroch spievala, že je zbytočné myslieť na zajtrajšok, lebo možno aj tak nepríde. Vraj mala pohrebný humor, asi preto sa s ňou tak stotožňujem. (Ako keď Siba povedala vozíčkarovi v Mekáči: „Choďte si kľudne sadkať, ja vám to prinesiem.“) Toľko vecí sa v obdobiach stráca, zaniká a končí, že si nikdy nemôžeme byť istí. Ani či žijeme v tom správnom. Ale aj keď máme pocit, že nie, treba si ich užiť. So správnou mierou nadhľadu.
Momentálne je asi tak trochu (dosť) v móde pseudoobdobie, z ktorého neviem prejsť do ďalšieho ani ja - keď sú z elektrikárov hudobní skladatelia, zo štvorkárov sales junior assistent manageri a z nás obete mediálnej smršte nepotrebných žvástov a senzácií. Hrozne nám chýba schopnosť povzniesť sa, predovšetkým sami nad seba. Povedať si ako Kubo: „Aký je ten život jednoduchý!“ Keď pochopíme klišé princíp jednotlivých období, že všetko zlé je na niečo dobré.
