Kultúra je predsa vždy a všade na poslednom mieste - nedá sa očakávať, že by to apokalypsa mala inak. Akurát, keď človek čaká, že aj posledná na rane, schytá to do tváre. Nie, nehovorím iba o zhasenom Broadwayi a La Scale v karanténe.
Fakticky sme dostali ranu - niekto väčšiu, niekto menšiu. Niekto si ju potreboval dezinfikovať litrami Dettolu, niekto zasa našiel protilátku v kartónoch ryže a múky. A nemuseli ani zavrieť SND, aby si predavačky v Lidli vypočuli, aké sú ***** a ****, lebo len teraz vyložili paletu s dezinfekčnými mydlami a už nie sú, ako na každého s rúškom, keď ešte nebolo rekvizitou k selfie, vykrikovali, nech sedí doma, keď je nakazený a na druhej strane sa zamestnancom letiska vysmievali, že veď si to svoje uzavrite, Viedeň ešte lieta do Talianska – ako začali kšeftovať s respirátormi, z ktorých 99 % aj tak žiaden vírus nezastaví, ako postovali fotky z lyžovačiek po 20. februári s hastagmi #zavidte a overené články o tom, že na chrípku aj tak umiera viac ľudí. Kultúra, vždy a všade na poslednom mieste.
Niekedy mám pocit, že ľudia si myslia, že so životom je to ako so šoférovaním. Človek, čo si len sadne do auta, bez ohľadu na to, kam a kedy ide, nemá čas. Všetky idiotské zápchy, dôchodcovia na prechodoch, červené aj oranžové – všetko tak neskutočne spomaľuje, všetko vlastne opodstatňuje tú agresivitu a aroganciu na cestách. Veď ja sa ponáhľam. Až minule som si pri 110 na tachometri a ceste druhej triedy uvedomila: kam? A nie, nebola to filozofická otázka typu quo vadis, ľudstvo (ani mobilný radar biely Passat) – fakt som len išla pre šampón do Manufaktury a otvorené mali ešte päť hodín. Akoby ten plynový pedál vsugerovával pocit, že nás riadi a keď ho nebudeme dostatočne silno stláčať, odíde úplne.
Dostali sme ranu a ocitli sa v situácii, v ktorej sme asi ešte nikdy neboli. V situácii, v ktorej je úplne nepodstatné, čo práve robíte ako svoje zamestnanie, robili ste alebo budete robiť – podstatné je ostať zdravý, to otravné klišé, čo nám stále pripomínali mamy a babky svojím „ale nezabudni si zobrať čiapku/rukavice/šál!“ Najpodstatnejšie je vlastne, čo urobíte teraz. Pôjdete si zalyžovať do Jasnej, alebo sa konečne stretnúť s bratrancom, čo sa pred týždňom vrátil zo super dovolenky z Bali, veď tam to vtedy ešte nebolo? Blahoželám, patríte k mizivému percentu populácie, ktoré nakazilo takmer celé zvyšné.
Dostali sme ranu - a ľudia si to vôbec neuvedomili, začali sa ponáhľať ešte viac. Stihnúť nakúpiť na päťdesiat rokov, rodinnú návštevu v Čechách aj kompletnú výmenu jarného šatníka. Dostali sme ranu, a tak sme si vôbec neuvedomili, že sme vlastne dostali aj čas. Zamyslieť sa, spomaliť, naraňajkovať aspoň raz v sede. Nechcela som si predsa vždy medzi 13:45 a 14:00 pospať? Áno, chcela som aj ísť na koncert Renée Fleming do Viedne a kúpiť si nové rifle, ale svet nečaká vždy iba na to, aby splnil moje tajné priania. Nemusím si pozrieť motivačné videá #smedoma na Markíze, kde mamičky dostali ďalší priestor fotiť a zverejňovať svoje roztomilé deti – vydržím. Lebo najväčšiu ranu dostali koniec-koncov tí, ktorí tieto privilégiá výhľadov na západ slnka z obývačky ani osemhodinového pozerania Netflixu nemajú, lebo sa pre nich nič nezmenilo, možno akurát tak strojnásobnená dĺžka pracovnej doby. Lekári, záchranári, zdravotné sestry, ale aj predavačky, upratovačky, policajti. Myslite na to, keď pocítite naliehavú túžbu poprechádzať sa s teplotou po nemocnici alebo vyľudnenom Kauflande.
Niekedy v januári som si nepredstavovala, že sa budem v marci budiť a kontrolovať počty nakazených na aktualitách, ani že budem desať minút stáť pri ovocí a zelenine a silou vôle od seba oddeľovať steny sáčku, lebo olízať si teraz prsty v obchode sa rovná možná smrť (viem, mám so sebou nosiť tie látkové ekologické). Ani že Metropolitná začne zadarmo streamovať opery, niekto pošle v Liptovskom Mikuláši do nemocnice balíky kávy sestrám a doktorom (tiež zadarmo), tínedžeri budú seniorom roznášať obedy a ľudia po večeroch tlieskať na balkónoch a v oknách - a mne z toho bude zasa do plaču, ale už inak. Lebo ľudskosť našťastie predsa len nevymrela, aj keď občas s ľudstvom nemá veľa spoločného – a ľudstvo prakticky tiež zatiaľ nie, aj keď k tomu systematicky a dobrovoľne smeruje.
