Kebyže vám to porozprávam ako historku ku káve, neuveríte. Možno neuveríte ani tak, lebo keď sa povie divadlo, každý si predstaví minimálne škrobené úsmevy, šuchot večerných toaliet a cinkanie pohárov sektu pri ťažko intelektuálnych rozhovoroch. Túto naivnú predstavu som mala aj ja – minimálne vtedy, keď som sa to rozhodla študovať. A potom prišlo prvé vis-à-vis ja a divadlo, realita.
Priznávam, z prvého „divadelného" postu ma vyhodili, lebo sa mi podarilo zmaturovať a v takom prípade už vraj nie ste študent, a tým pádom nemôžete brigádovať ako uvádzačka. Pri všetkej skromnosti si myslím, že za tým bolo niečo iné, ale to bolo len ďalšie prvé vis-à-vis (ja a divadelné kuloáre). V každom prípade som sa veľa naučila. Napríklad, že keď idete o tretej nadránom cez vrátnicu, treba sa sústrediť na jeden bod a vrátnik si nič nevšimne (no, skôr je zvyknutý). Tam som aj prvýkrát použila na predstavení o svätom Františkovi fyzickú silu, keď rad výrastkov s blbými rečami dostal ponaučenie v podobe stretu hláv s pätnástimi hrubými stranami bulletinu.
Už v provinčnom divadielku, vypredanom častejšie ako Metropolitná, som prišla do kontaktu s divadelnými anomáliami. Zásadne si obľúbte iba umelcov ženského pohlavia - herečky, speváčky,... Nikdy sa vám potom nestane, že sa pred klaňačkou pobijete s kolegyňami o to, ktorá pôjde hlavnému hrdinovi. Naopak, vaše kvety vám odložia bokom a čakajú, kým s pompou neprídete päť minút pred koncom („Pôjdeš Valike?") Neviem, či ste si to totiž všimli, ale obdarovaná osoba obvykle nemá šancu a dôvod zachytiť, či jej kyticu nesie Anička alebo Marienka (pokiaľ, samozrejme, nezakopnete o mačku a nechytá vás kompletné obsadenie Örkényho Mačacej hry).
Sú však aj iné anomálie, a tu sa už dostávame k jadru celej veci, kvôli a pre ktorú tu všetci sme - divákovi. To, že človek je anomália sám o sebe, vidíme každý večer v správach, ale čo dokáže taký divák, je podľa mňa doposiaľ neprebádaná oblasť ľudskej psychiky a myslenia. Hádzať všetkých do jedného vreca je hlúposť, niekedy sa naozaj prihodí aj milá maličkosť, keď vám šesťdesiatročná teta nechce veriť, že naozaj nie ste Fogašová mladšia a nechá srdečne pozdravovať maminku, alebo vám anglicky hovoriaci zájazd gratuluje ku krásnemu predstaveniu, akoby ste ho celé odspievali, hoci ste len otvorili dvere. A potom prídu tí druhí.
„Slečna, a kedy už konečne príde ten Ďurando?" Turandot, prvá prestávka. „Choďte povedať tej v tom župane, že strašne nahlas spieva." Madama Butterfly. „To je už koniec?" „Nie, len pauza." „Preboha!" Finále Bohémy: „Zobuďte niekto tú Angličanku v šiestom rade." Pri takých dverách do sály si človek zlízne za kadečo. Ale toto všetko je stále nič oproti pozoruhodným módnym vychytávkam, ktorých zavedenia sa občas staneme hrdým svedkom.
Bordové činčily sú trendy v každej dobe, ale pred a po FK Horná Maríková, alias pani v červených podkolienkach vytiahnutých na nohavice (naposledy k nim mala aj odznak francúzskej Čestnej légie, takže možno jej krivdím), sme zažili už kadečo. Rifle, tenisky a šušťákové súpravy sú klasika, aj Billa igelitka ako bonus, veď prečo by ste si nedali takého Verdiho v pohodlí domáceho úboru! Kontrastom k tradicionalistom bývajú slečny v róbach, ktoré boli nemoderné, už keď som ja mala stužkovú, ale tie aspoň preukážu akú-takú snahu urobiť rozdiel medzi bežným večerom v krčme a Traviatou.
Rasistkou som sa stala po Oneginovi s japonským zájazdom, keď ma pri náhodnom vstupe do sály uprostred predstavenia oslnilo stopätnásť bleskov, na striedačku oslepujúcich sólistov aj ostatných divákov. Okej, iná kultúra. „Sorry, but it´s forbidden to take a photo during the performance." „Oh, okey, sorry!" Fajn. Šťuk šťuk šťuk. Stošestnásť. „Sorry, but it´s..." „Okey, okey, sorry!" Stosedemnásť. A vám stúpa adrenalín ako inflácia v Bangladéši.
Potom sú príležitostní diváci bez lístkov, najčastejšie navštevujúci vypredané predstavenia typu hosťovanie Anny Netrebko a podobne. „My sme tu na Fera." Kto je Fero a prečo si sem pozval desaťčlennú delegáciu, hoci sám nikdy nepríde, ostane samozrejme už navždy záhadou. Najhoršie je, že nikdy neviete, či Fero predsa len nie je asistentom riaditeľa marketingu, ktorý vás príde po predstavení vyhodiť.
To, že Slováci vezmú všetko, čo nie je prišité, pribité alebo minimálne priskrutkované, nie je tak celkom pravda, pretože rakúski dôchodcovia by im mohli v mnohom konkurovať (naposledy takmer padli za obeť Alenkine poznámky z dejín slovenského filmu - veď prečo by ste si na pamiatku nevzali domov do Viedne papier s názvami všetkých slovenských filmov od roku 1950). Ale je fakt, že v rámci sezónneho zúčtovania sme prišli o štyri A4-ky s obsadením (tie s čiernobielou fotkou režiséra išli ako teplé rožky), plán hľadiska aj iné dokumenty, ktoré by ste si určite ako návštevník večerného predstavenia nemali nechať uchmatnúť iným divákom. A keď je náhodou deň otvorených dverí a pri prvom okienku v šatni sa zadarmo rozdávajú lístky na Čarovnú flautu, nezabudnite v ošiali roztrhať uvádzačovi sako, lebo sa vám možno neujde a Čarovnú flautu hráme len sedemkrát za sezónu.
Ťažko povedať, kde soudruzi z NDR udělali chybu. Možno sme si my, súčasní aj budúci divadelníci, diváka jednoducho nevychovali, ako sa patrí. Možno ho to naučili médiá alebo si jednoducho zvykol na jednoduchý, až primitívny konzum okolo seba. Prísť večer do divadla musí byť aj prestížou, musia byť ľudia, ktorí čítajú namiesto Dostojevského Nový čas a nesmie byť na tom nič zlé - ale keď sa vieme tak dokonale pretvarovať, naučme sa, preboha, aj trochu kultúrne tváriť!
