Keď sa nám dlho a veľa nedarí, sme náchylní veriť na veci medzi nebom a zemou, minulé životy a vraždy v nich aj silu opiátov. Ja som za posledné mesiace uverila iba tomu, že nejako dlho to tu už s letom nemá nič spoločné - rovnako, ako letný čas. Že nejako dlho už bojujeme, štrajkujeme, hibernujeme - či chceme, alebo nechceme. Kam sa podela všetka úprimnosť, hĺbka, kompetentnosť tohto sveta? A prečo už vie na také otázky odpovedať len ChatGPT?
Aj city vedia vyblednúť, ako gumovacie pero, alebo bločky od topánok nad päťdesiat eur, ktoré sme si odložili pre prípad, že by nás predsa len tlačili viac, ako pred zrkadlom v CCC. City v skutočnosti celé roky omínajú oveľa viac, než také topánky z CCC. Aj ľudia, ktorých si rátame na nikdy neodovzdané veci a nikdy nepovedané vety, a ktorí nad nami pocitovo aj citovo vedú. 2:0 na kytice, 4:0 na “(ne)ľúbim ťa”. Ak chcete s niekým byť a zároveň ho nenútiť, aby on bol s vami, asi je to láska. Asi je to aj dosť na hovno, ale o tom niekedy nabudúce. Napríklad zajtra. Keď zasa všetko skončí päť minút pred najšťastnejším okamihom života. Lebo žiaden človek nedokáže tak ublížiť človeku, ako dokáže ublížiť len človek človeku. (Aj keď nechce). Ale o tom nabudúce. Napríklad o pár sekúnd.
Viki mi na bločku z terminálu podľa dátumu narodenia vypočítala, že mám extrémne bohatý vnútorný svet. Teraz ho nosím v peňaženke spolu s lístkom na kolotoč do Tivoli (ten vnútorný svet) a hovorím si - čo s tým? Čo s vecami, ktoré sú, ako sú a nevieme nimi hýbať tam, kam potrebujeme? Čo s vecami (a ľuďmi), ktoré hýbu nami tam, kam nepotrebujeme?
Veľké slová a veľké gestá väčšinou neznamenajú veľa a väčšinou nás zrania len do tej miery, do akej im uveríme. A žitie je väčšinou nemastné-neslané prežívanie, nech si motivačné knižky a hygge instagramové profily hovoria, čo chcú. Niekedy chutia a voňajú všetky dni rovnako, ako polievky v školskej jedálni, a niekedy nechutia a nevoňajú nijako. I takové dny jsou. Plytké, patetické a zúfalé. Ako finalistky Ruže pre nevestu.
Dnes v noci zasa prídeme o hodinu zo života. Aj tak by sme ju prespali, ako niekedy tie najpodstatnejšie veci - alebo aspoň tie, ktoré by takými mohli byť. Ale na veci, o ktoré môžeme z ničoho nič prísť, sme veľmi citliví a len tak ľahko sa ich nechceme vzdať. Aj keď sme s nimi doteraz nakladali necitlivo a nerozumne.
Na Vianoce som dostala Moët a povedala si, že ho otvorím len pri nejakej špeciálnej príležitosti, ktorá bude hodná aspoň šesťdesiat eur. Keďže to, že som sa konečne naučila parkovať cúvaním, som si sama pre seba nacenila iba na tridsať eur, ešte stále ho tam mám. (Existuje archívne šampanské?) Radšej počkám na tú poslednú sekundu pred jedným z najšťastnejších okamihov života, kedy sa už nič nestihne posrať. Každému z nás sa predsa musí (nielen) raz stať. A potom spolu buchneme Moët!
