Takže nakoniec vlastne nemôžete byť nikde. Tie „pred“ sú tiež mnohonásobné. Nikto nevolá, píše vám len Orange a z Profesie chodia ponuky na zváranie. Ťažko povedať, ktoré obdobia sú lepšie.
Bola som na konkurzoch. Niežeby nie. „Pred deviatimi mesiacmi vás znásilnili a teraz ste akože porodili dieťa, ktoré vám zoberie taký jeden zloduch, tak mu ho akože nechcete dať, dobre?“ Proste bežná situácia. Meryl Streep by na ňu potrebovala štyroch kaučov a mesačné skúškové obdobie, ale v slovenských seriáloch sme vždy o krok pred Hollywoodom. Ešteže je tu staré dobré divadlo. „No vzdelanie máte, ste zodpovedná, aj rozmýšľate divadelne, ale my asi hľadáme niekoho iného.“ Niekedy by som chcela byť ten niekto iný, možno ani nie rádový umelec. Ale iba niekedy. Dabing? „Dobre, si taká žena vľavo alebo vpravo, teraz neviem presne, kde bude stáť, asi je ryšavá, alebo blond – to uvidíš – máš tam jednu vetu... Ideš! No? Nevidíš časový kód? Veď ži trošku s tou postavou, aj keď je mimo obraz!“ Nie, na ospravedlnenia a objavovanie talentov nie je čas. Na umenie vlastne tiež nie - lebo čas beží a my nikdy neodídeme do Moskvy. Pásová výroba rules. Nevadí. Aspoň si viac ľudí môže brať hypotéky.
Niekedy si poviem, že teda budem robiť to, čo mi ide najlepšie. A že by som v tom aj mohla byť dobrá a niečo dokázať, ale je to asi len tým, že mám väčšie oči ako ostatní. Potom mi dajú napísať cvičné dialógy, ja už obsadzujem všetkých svojich kamarátov a preberám Emmy, ale zasa sa z toho niekto alibisticky vyvlečie a už neodpíše. Tak to v živote rádového umelca chodí.
Presne pred rokom som sa o takomto čase vracala s Palomom z pavúkmi prežratej a svietiacimi mačičkami vysvietenej búdy a pod pazuchou niesla zoznam predaných mečov na baterky. Palomo bol super. Mal asi meter päťdesiat, najviac na svete túžil ísť do Bogoty a týždeň pred odchodom z toho pekla alias zábavného parku sa prepil do bezvedomia a polonahý zobudil v nemocnici v Tolede, odkiaľ volal jednému Rumunovi, že „puta madre, Viktor, prines mi doklady a peňaženku do Toleda“. Keď som sa ho pýtala, z čoho zaplatí účty v americkej nemocnici, keďže poistenie asi otravu alkoholom nezahŕňa, kývol rukou, že aj tak ide domov a tam ho nevystopujú (že vďaka vízam majú všetko, od čísla topánok po sken jeho rohovky, si nejako neuvedomoval). Neviem, či doteraz spláca tých dvetisíc dolárov alebo je v Bogote a podarilo sa mu z toho vykorčuľovať, ako takým ľuďom skoro zo všetkého, ale bol ako postavička z divadelnej hry. Tam to vlastne celé bolo ako hra – ten horor Saw, hra o přežití, ak ste to videli. Preto som sa potom vrátila domov s pocitom, že taký život rádového umelca je vlastne celkom fajn, lebo vždy sú a budú aj horšie veci. Život v Ohiu napríklad.
Vždy, keď sa bojím, čo bude ďalej a za čo si zajtra kúpim rožtek, život sa nejako o mňa postará. Ja viem, je to zvláštne a nespravodlivé, ale nejako tak mi to vychádza. Občas si síce večer predstavujem, ako by to vyzeralo, keby to vyzeralo, ako chcem, no potom sedím na javisku, skúšame Motýľov a zasa si uvedomujem, že mi je dobre, vlastne lepšie ani byť nemôže, lebo o tomto som vždy snívala. „Ľudia vravia, že New York je príjemné mesto na výlet, aj keď by tu nechceli žiť.“ Tak som tam v júni musela ísť, lebo občas proste musíte ísť nezáväzne na výlet, do sveta, kde veci aspoň naoko fungujú a robia fakt dobré divadlo. Aby ste sa potom vrátili, uvedomili si, že sny sú síce vždy krajšie nesplnené, ale ľudia strašne nenásytní, takže je to jedna jedna. A každý život sa dá žiť tak, aby vám nikto a nič nerozkazoval. Aj keď nie ste motýľ alebo rádový umelec.
(Skryté pozvánky na premiéry: http://cinohernyklub.webnode.sk/products/leonard-gershe-motylom-nik-nerozkaze/).
