V domácnostiach sa neuveriteľné stalo skutočnosťou: došiel zemiakový šalát. Ak by Hana Zagorová mala dostať tantiémy za každé použitie svojej pesničky Zima, zima, zima v instagramových storkách od 1.12.2021, tak môže každému svojmu Zlatému slávikovi kúpiť v Prahe garsónku. Poňali sme to veľkolepo, ako každý rok, korona-nekorona. A ja to mám tak vlastne aj rada, až mi je ľúto, že už sa zasa vraciame do každodenna.
Vianoce sú pre atopika jedným z najkrajších období v roku. Ráno vstanete po preškrabanej noci, povysávate okolo postele svoju DNA a skontrolujete, ktorú časť tela s krvavými šrámmi potrebuje zakryť dnes. A potom si dáte medovníčky, aj čokoládové zákusky, aj punč a pohár(e) vína a mandarínky a čipsy a vaječňák a všetko, lebo pri stole ten hajzel ekzém čuší, vtedy nesvrbí, dokonca sa tvári, že sa zlepšil, aby mohol v noci opäť zaútočiť. Ach, strašne by som chcela po Vianociach chudnúť, ako všetci – nie počítať, koľko dní sa ešte môžem mastiť kortikoidmi.
A potom si pozriem fotky ľudí s otlačenými čelami a ústami v tých apokalyptických oblečkoch, ako otáčajú bezvládne telá s rozmazanými tvárami a hovorím si, že sa nemám až tak zle. To je také ľudské – poľutovať sa v dvoch odsekoch a v treťom dospieť k empatii a všeobjímajúcej láske. A aj tak je jej stále málo a mám pocit, že čím ďalej, tým menej. Tak neviem, či sme prestali byť ľudskí, alebo iba ľudia.
Svet sa zmenil, to je jasné, na to si ani nemusím otvoriť diskusiu o potratených plodoch vo vakcínach alebo spočítať, koľko lístkov na koncerty a tak všeobecne mi minulý rok prepadlo. Nie všetky zmeny sú k lepšiemu a nie všetky (tieto) zmeny ma bavia, dokonca skôr prestali baviť už dávno, ale život ide ďalej, nepýta sa, či má teraz počkať, kým zaberie tretí Pfizer. Niekedy aj bohužiaľ, bohužiaľ.
Svet sa zmenil. „Na ruske šveta furt šnich.“ Hovorí moja babka, alebo hovoril dedo, už presne neviem. A dnes nie je. Veľa vecí nie je – výlety do Prahy, katarzie v piatom rade od javiska ani objatia na privítanie. Veľa ľudí, čo tu bolo minulý rok, nie je. To je horšie. A najhoršie je, že aj keď už niečo je, tak je také iné. Také polovičaté, ako Milka, keď ju vyrobia v Poľsku. Akoby už všetko malo byť navždy iba cez rúško.
Svet sa zmenil a meníme sa aj my, to inak nejde. Viac frfleme, nadávame, trpíme, šetríme, chorľavieme, nenávidíme. V tomto vždy ostaneme ľudskými aj ľuďmi. Sľúbili nám, že keď príde leto a teploty nad 25 stupňov, všetko bude, ako predtým. Sľúbili nám, že keď sa zavrú obchody a školy, keď budeme zodpovední, keď príde vakcína, keď prejde prvá, druhá, tretia, štvrtá ... vlna. Ľudstvo a všetky jeho politické systémy sú založené na sľubovaní. A viete prečo to stále funguje? Lebo občas sa niektoré z tých sľubov aj splnili. Občas. Niektoré. Tak šťastný Nový rok bez ekzému a nenávisti!
