Tuky, strachy, hanby aj nedopovedané alebo nevypovedané vety o citoch. Ako do záložne, lebo vytiahnuť ich naspäť na povrch niečo stojí. Nie že by sme chceli - ale koža jedného dňa prehovorí aj bez vyzvania. A nie je to pekné rozprávanie.
Mne život tak nejako vždy vychádza na estú. To je trochu problém, ak nemáte od prírody dobrý rytmus, ale zvykla som si a naučila som sa. Odpočítať si, kedy mám nastúpiť aj že väčšina v tridsiatich troch používa na prebaľovanie pampersky a my ostatní Tubifast na mokvavé ekzémové ložiská. Koniec koncov, stále by to mohlo byť aj horšie - mohla by som si tým Tubifastom obaľovať ego a robiť výstavy svojim maľovánkam z Amazonu alebo skrývať vzáááácne busty niekde v pivnici v Kittsee.
Ani neviem ako, ale ocitla som sa vo fáze, kedy už nehovoria “Dávaj si pozor” mne, ale ja to hovorím iným. Ešte včera som si vyberala papuče zo skrinky s nálepkou macíka a dnes platím daň za byt – to je tá nebezpečná spomienková nostalgia, kedy sa aj ovčie kiahne v škôlke zdajú ako nič v porovnaní s tým, že odrazu ste vy tou osobou, ktorá musí ísť na domovú schôdzu alebo dokupovať domov toaletný papier. Kde sú tie časy, keď som si zakladala Facebook, aby som si mohla do priateľov pridať Mareka Geišberga, lebo práve hral v prešovskom divadle Františka z Assisi a bola doňho polovica nášho ročníka na gympli! Spomienky vedia dojímať, ale aj zadrhnúť ozubené kolieska v hodinách, a to nikdy nie je dobre, zastaviť sa uprostred niečoho rozžitého. Možno sa viac, ako staroby, bojíme zodpovednosti. Ale to asi preto, lebo aj za tú starobu nakoniec nesieme zodpovednosť len my sami.
Sami sme, bohužiaľ, aj na všetky najnáročnejšie veci v živote. Na choroby, žehlenie košelí, odsávanie detských soplíkov, kúpanie psychicky labilného psa aj na smrť. To som zistila na konci februára, že smútok nie je len taká nejaká jedna základná emócia z piatich, o ktorých učím na prvej hodine herectva. Smútok je zákerný, pretože to nie je jeden okamih uvedomenia si, že tu niekto na chvíľu nie je - že babka len išla o tretej na Korunku Božieho milosrdenstva a o štvrtej je naspäť. Skutočný smútok je tisíc malých neprítomností hromadiacich sa na tisícich miestach. Prázdne kreslo v jedálni, posledné kyslé uhorky s najlepšou tajnou receptúrou na svete, obálka bez starostlivo poskladanej päťdesiatky na benzín do Bratislavy. Smútok sa však časom odparuje ako vriaca polievka. Vraj nakoniec to jediné, čo si budeme pamätať, je láska. Ktorá tu na tých tisícich miestach aj vďaka nám ostala. To ma vždy trochu uteší (a rozplače) - že raz príde to nakoniec.
Občas mám pocit, že žijeme len pre fotky na Instagram a keď prídu momenty, ktoré nevieme a nevládzeme zdieľať ani sami so sebou, akoby nám vypadlo nejaké vnútorné wifi a svet kľakol. Lebo byť dnes bez filtra sa nenosí a tie neviditeľné očakávania niečoho, čo si pred sebou nazývame “spoločnosť” nás tlačia na krku ako umývadlo u kaderníčky. V skutočnosti od nás nikto okrem daňového úradu nič nechce. Všetko má svoj čas na to, aby sa to stalo – a čo sa nestane, to sa jednoducho stať nemalo. Aj keď to sa ľahšie píše, ako chápe a žije.
Občas by som chcela byť ako tá moja zbláznená koža. Mať nekonečné množstvo obnoviteľných vrstiev a bez ohľadu na to, ako veľmi sa to v niektorej z tých vrstiev poserie, napokon sa predsa len obnoviť. Niekedy si uvedomím, že taká naozaj som – my všetci sme, len sa podceňujeme. Koniec koncov, celý život je o vzplanutí a hojení sa. A samohojivá schopnosť nášho tela a duše je naozaj zázračná, vidím(e) to každý deň.
Vekom mi prestáva záležať na nepodstatných veciach, ako je napríklad angažmán v Národnom, oslavovanie narodenín alebo či ma niekto uvidí bez mejkapu po preškrabanej noci. Myslím, že niekedy príliš málo dôverujeme ľudskej empatii. Že si myslíme, ako nás všetci pohľadom odsudzujú a oni sa pritom možno pozerajú úplne inde, alebo si hovoria, že by dali všetko na svete za také zdravé oči, vlasy, zuby,...
Rok a pol života s chronickou chorobou v akútnej, neliečiteľnej fáze toho veľa zmení - vaše DNA aj počet zrútení sa na týždeň štvorcový. Dlho som si musela opakovať, že pod kožou som to stále ja, pretože pod kožou sme všetci viac my, ako navonok, aj keď tam máme svoje tajomstvá. Dlho som sa bála, že ma už tak nikto nikdy neuvidí a zakrývala si doma zrkadlá aj nezasvecovala v kúpeľni. Dlho som sa učila, že pod všetkými tými otvorenými ranami, jazvami a škrabancami sme tiež len my a že sa ich preto nemusíme báť a dať im šancu zahojiť sa, aj keď to niekedy fakt dlho trvá. Že keď plačeme a plačem najviac ticho a najviac do seba, tak si ma najviac všímajú ľudia, o ktorých som si dlho myslela, že ma už nevidia. Že ma nezachránia zinkové maste, ovsené soli do kúpeľa, ani ActiMaris na rany, ale iba to najväčšie klišé z pesničiek na troch akordoch a filmov, čo sa ešte stále dajú zadarmo pozrieť na Kukajto. (Aj keď som si myslela, že si aj ona o mne posledných desať rokov myslí, že som infekčná). Ale láska je len taká diva v slnečných okuliaroch, čo sa nedá s hocikým do reči a my jej nikdy do očí nevidíme, tak si myslíme, že pozerá iným smerom a vôbec si nás nevšíma. Lenže potom sa pod tými slnečnými okuliarmi na chvíľu usmeje - a odrazu sme si istí, že to bolo na nás.
