V poslednej dobe tu zapustil korene - teší sa, že ho systematicky prikrmujú médiá aj svetové vlády a vyzerá, že sa mu veľmi nechce posťahovať svoje lepkavé chápadlá a živiť sa niečím iným, než bezbrannými ľuďmi obklopenými z každej strany novými dôvodmi báť sa.
Strach sa dá najlepšie zakryť vykrikovaním, že sa ničoho a nikoho nebojím. Keď sme sa ako deti provokovali čítaním strašidelných príbehov v Brave alebo vyvolávaním duchov a ničomu neverili - a potom sme do osemnástich museli spať pri zasvietenej lampe. Dnes to robíme rovnako, len sofistikovanejšie, keď si v internetovej diskusii pod krycím menom Pravda Je Len Jedna (Moja) trúfneme na každého, a čím viac racionálnych argumentov, tým viac emócií na vyváženie. (A hviezdičiek, aby to admin rovno nezmazal). Aj pes predsa vrčí, keď sťahuje chvost. Potraty, plasty, Threema, hoaxy, ekonomická kríza. Všetkého sa dá báť - aj toho, k čomu nám strach niekto prikáže a priamo sa nás to netýka. A okrem predstierania odvahy to najlepšie maskuje aj mylný pocit, že všetkému rozumieme. Ale v skutočnosti sa môžeme báť len vecí, ktorým nerozumieme. Asi preto je strach taký abstraktný a tým nebezpečný.
Strachy rastú a menia sa spolu s nami, to je na nich to najstrašidelnejšie. Kde sú tie časy, keď som sa najviac bála, že si pre mňa v noci príde čierna kráľovná z Fantaghiro alebo Rumburak a mama povie len „Môžete si ju zobrať, aj tak klame a škrabe sa.“ Alebo keď sa mi triasli ruky, len keď som v nich mala pravítko a uhlomer, a tak bolo viac-menej isté, že sa mi priamky nepretnú v bode X a úloha nemá v žiadnej rovine žiadne riešenie (matikárka mi raz k tomu do písomky dopísala, že s takým niečím sa ešte za tridsať rokov svojej pedagogickej praxe nestretla). Teraz sa už bojím len vecí, ktoré sa nedajú tak jednoznačne vysmiať a vyvrátiť - a toho sa vlastne bojím tiež. Že to smiešne, vyvrátiteľné obdobie života je už za mnou a žiadne ďalšie také nepríde.
Bojím sa chorôb, nespravodlivosti, budúcnosti, strát v akejkoľvek forme. Bojím sa toho, čo každý - a že sa tento náš spoločný strach časom transformuje do nenávisti. A že sa to vlastne už deje. Epidémia strachu je totiž omnoho horšia, než nejaký kovid, španielska chrípka alebo osýpky. Tie majú aspoň meno, vakcíny vo vývoji, konkrétny cieľ – strach ani tvár. Len nakazených a nákazlivých.
„Chtěl bych potkat lásku,“ hovoril Štefan z Pásla kone na betóne. A kto nie. A potom si kvôli nej prežiť najviac strachov na svete. Ale asi to patrí k životu, ako svalovka k bicyklovaniu alebo rybí tuk na kosti a zuby. Strach samotný asi patrí k životu. Bojím sa, teda som? Nie. Len sa bojím, že sa zasa vypne svet a ja sa nebudem môcť zamilovať do ľudí, do ktorých som sa ešte nestihla. Vlastne sa tak občas bojím byť s ľuďmi aj bez nich. A niekedy sa bojím aj sama seba – čo za kravinu mi zasa napadne a ako sa vysporiadam s tým, že to proste na svete nejde tak, ako v mojej hlave. A to sú už tie strachy odzbrojujúce a paralyzujúce. Dve veci, ktoré strachu napriek tomu, že patrí k životu, nemôžeme nikdy dovoliť. Myslieť a cítiť za nás.
Sú však aj veci, ktorých sa už nebojím. Mačiek, škrtania zápaliek a toho, že ma niekto nebude mať rád aspoň spolovice tak, ako ja jeho. Pretože občas sa jednoducho treba prestať báť vecí, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Je to zbytočné, ako účastnícky diplom z Matematického klokana. A občas si treba dopredu predstaviť tú najhoršiu možnú variantu konca, až sa z nej stane len taký smiešny fakt v trochu vážnejšom kontexte. Alebo sa možno iba stačí naučiť a pokúsiť premieňať veľké strachy na malé radosti. Bojím sa, že ráno zasa nebudem mať kde zaparkovať – a tak sa teším z každého voľného parkovacieho miesta, ako z osmičky, čo vyrástla bez kazu a tam, kde mala. Bojím sa, že niekoho stratím skôr, než si ma nájde – teším sa z každej sekundy s ním na ďalšie tri sekundy dopredu. Bojím sa depresívnej jesene, lebo po nej príde ďalšie rovnaké nekonečno nikam nevedúcich zím – teším sa, že každá zima má raz za čas svoje Vianoce.
Strach vždy bol a je len ďalšia civilizačná choroba, ktorej občas podľahne každý, ale nie je smrteľná. Ako napríklad kváskovanie. Tej som napríklad z dosiaľ neznámych dôvodov môjho podvedomia podľahla aj ja. Idem teda dať piecť svoj prvý chlieb a prestanem sa báť, že sa roztečie (lebo to viem už teraz). A to je nádherne oslobodzujúci pocit.
