Vždy som si vysnívala veci a ľudí, ktorí boli príliš veľkí na to, aby sa mi zmestili do života. A vždy prišli veci a ľudia, ktorí ich veľmi šikovne nahradili, bez toho, aby som si to na prvú šupu uvedomila alebo brala osobne. Vždy som vedela, že nebudem v ničom dobrá natoľko, ako by som chcela – ale ani Meryl Streep neobsadili do King Konga, lebo bola príliš škaredá. (Vyfúkla jej to Jessica Lange a rozbehla svoju hviezdnu kariéru). A vždy som bola aspoň chvíľu šťastná, kým som narazila na svoje limity.
Vždy som verila na osud. A na to, že nemusí byť obojstranný, že veľa stretnutí treba dotiahnuť do konca svojpomocne, alebo esemeskami, kartičkami z kvetov a upozorneniami na fejsbuku, že sa s vami niekto pokúša spojiť. Ale nie je to vlastne tiež len osud? Rozplakať niekoho hrnčekom, na ktorom nie je napísané nič viac, len to, že si robí dobre svoju robotu. Pochopiť, že pre niekoho nebudete nikdy znamenať viac, než len číslo v telefónnom zozname alebo víkendové rozptýlenie.
Ľudia mi hovoria, že preháňam. Nemôžeš napísať po predstavení herečke, že si z nej umrela, keď si ju predtým nikdy naživo nestretla – nemôžeš od ľudí očakávať, že to pochopia alebo majú tak isto. Ja hovorím ľuďom: nerobte nič polovičato. Nehovorte bezfarebné „mám ťa rád/rada“, keď ľúbite. (Nehovorte ani „ľúbim“, keď neľúbite). Nevzdychajte nad niečím, čo vás nenadchýna. Nadchnite sa pre momenty, ktoré vás urobia šťastnými hoci aj na pár sekúnd, lebo sa už nikdy nevrátia. Neplaťte za veci – plaťte za zážitky. Opätujte city (ak sa na to cítite). Lebo spriaznené duše sú za odmenu a na krátko.
Bola som dlho v depresii. Lebo v Game of thrones zabili Catelyn Stark už v tretej sérii a lebo som nadobudla pocit, že na tomto svete pre mňa nezvýšila žiadna láska. Lebo mi zrazu životne dôležité veci a ľudia prestali dávať zmysel a babkine otázky, kedy sa vydám, keď všetky sesternice už majú po dve deti, ma začali bolieť. A potom prišli fotky z predstavení a premiéra a všetky tie blahoželania a komplimenty a kvety a objatia – a ja som zasa poslala do paže prelud osudovej lásky a zapredala svoju dušu (lebo to je ten najľahšie predajný artikel všetkých čias). A zasa pochopila, že to, keď niekoho urobíte šťastným, môže znamenať aj vlastné šťastie. A že keď hoci aj nebudem mať vlastné deti, sú tu tie dve sesternicine, ktoré môžem zobrať do hračkárstva a povedať im, že si môžu vybrať, čo chcú. (A potom alibisticky vymýšľať, že Baby Born nám nevojde do tašky). Že ďakujem za ľudí, s ktorými som mohla byť 11. mája, lebo vďaka nim nie som na antidepresívach.
Mám pocit, že môj život sa na mňa občas pozerá ako náš pes, keď mu poviem, že si nesmie priniesť kosť do obývačky alebo že ideme von a tam leje. Že občas nechápe, čo a prečo s ním robím. Že by si možno prial patriť niekomu inému a byť normálny. Ale má smolu. Tak, ako ja, keď si uvedomím, že vlastne neviem robiť nič poriadne. Ale potom si uvedomím aj to, že možno som tu len na to, aby som dávala rozplakávacie hrnčeky, šťastie a zážitky. A som spokojná.
Konečne som si kúpila auto, hneď v prvý deň ním zablokovala jediný kruhový objazd v okruhu dvadsiatich kilometrov a stále sa nenaučila, kde sa zapínajú stierače. Ale snažím sa. Všetci sa snažíme. Hovorím si, keď na mňa blikajú okoloidúce autá, že už päť kilometrov idem na parkovačkách. Veď niekto sa učí rýchlejšie, niekto na vlastných chybách a niekto ani posmrtne.
Nikdy som nevidela celú dúhu. Ani polárnu žiaru a chlapa, ktorý by bol ochotný zobrať si ma domov (a bolo by to obojstranné). Ale keď sme išli islandskými cestami, čo vyzerali vlastne ako niekde v Arizone, len občas (= trikrát za minútu) vodopád, Veve zrazu hovorí: „Aha, dúha – a celá. Teraz sme vlastne na jej konci.“ Alebo na začiatku. Záleží od uhla pohľadu. Tak si niečo želajte. Také dúhy predsa nie je vidno každý deň.
