Gravitácia mení svoju tvár II

Ako je možné, že Mesiac spôsobuje výrazne väčšie variácie v prílive a odlive ako Slnko, aj keď jeho príťažlivá sila je na povrchu Zeme 180 krát slabšia !?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (273)

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že ak by gravitácia bola iba padanie telies do nimi vytvorených časopriestorových trhlín, nebolo by možné vysvetliť príliv a odliv, lebo Zem by takúto formu príťažlivej sily nemohla „cítiť". Vedci totiž tvrdia, že všetky telesá padajú k Zemi rovnomerne sa zvyšujúcou rýchlosťou, bez ohľadu na hmotnosť. Takže naopak to musí platiť tiež: voda oceánov nemôže „padať" smerom k Mesiacu rýchlejšie ako Zem samotná!

Ako je možné, že Mesiac spôsobuje výrazne väčšie variácie v prílive a odlive ako Slnko, aj keď jeho príťažlivá sila je na povrchu Zeme 180 krát slabšia !? Prečo je na väčšine miest na Zemi príliv aj odliv dva razy za 24h 50min (to znamená, že máme neustále dva prílivy asi meter vysoké zhruba na protiľahlých miestach) keď Zem sa za ten čas otočí len raz? Prečo sa aj podľa animácie NASA prílivová vlna nenachádza vždy priamo pod Mesiacom? Nepôsobí snáď gravitácia „instantne"? Alebo, prečo Mesiac obieha okolo Zeme, keď Slnko ho priťahuje až trikrát väčšou silou?

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mapa vložená v odkaze zobrazuje druhy prílivov na pobreží kontinentov: červená - dva výrazné prílivy denne, žltá - len jeden výrazný príliv denne, modrá- zmiešané

Na anglickej "coastal wiki" sa najnovšie píše, že vertikálny pohyb vody smerom k Mesiacu či Slnku je vplyvom gravitácie Zeme prakticky úplne eliminovaný, ale výsledkom priestorových variácií v gravitačnej sile Mesiaca a Slnka je horizontálny ťah (trakčná sila) na častice vody a až ich horizontálny presun v podobe vodnej masy spôsobuje vertikálne zmeny, teda oceánske slapy. Je to odklon od doposiaľ uznávanej teórie barycentra ? (viď obrázok vyššie, alebo českú wiki)

Skryť Vypnúť reklamu

Na mnohé otázky ohľadom bežných prírodných zákonov súčasná mainstreamová veda nemá uspokojivé odpovede. Určite budete súhlasiť, že gravitácia bola síce rozpoznaná ako prvá zo štvorice základných interakcií (síl), ale napriek tomu jej podstata zostáva stále záhadná. V tomto článku opisujem jeden veľmi netradičný koncept o gravitácii, ktorý ma zaujal elegantným riešením, ako vysvetliť väčšinu fyzikálnych javov vrátane hlbšej podstaty a súvislostí.

Myslím si, že gravitácia nie je príťažlivá sila pôsobiaca na diaľku, ale niečo intuitívnejšie...

Kauza Newton a Einstein

Nuž pozrime sa na prípad Newtona sediaceho pod stromom a jablka padajúceho na Zem. Čo sa zmenilo za čas, kedy sa jablko odtrhlo a spadlo na Zem? Sedliacky rozum nám hovorí, že vzdialenosť sa zmenila.

Skryť Vypnúť reklamu

A teraz predstavu zjednodušme: na štvorčekový papier predstavujúci priestor si nakreslíme dve sféry. Jednu väčšiu, čiže Zem a druhú o dosť menšiu a to bude jablko. Pomerovo to sedieť nemusí, namiesto gigantického jablka si pokojne predstavte menšiu planétku/ mesiac (napríklad v pomere 4:1). 

Takže zmenila sa nám vzdialenosť a to môžeme dosiahnuť dvoma spôsobmi. Podľa konvenčnej vedy budeme ohýbať časopriestor (naše pomyselné priamky :D) a veriť že toto prinúti v čase posúvať sa sféry k sebe so zvyšujúcou sa rýchlosťou, s tým že sa stretnú v mieste niekde bližšie pri väčšej sfére.

Ale je tu aj iná možnosť: priamky (časopriestor) ostanú neporušené a necháme v čase obe sféry zväčšovať sa v rovnakom pomere so zvyšujúcou sa rýchlosťou. Začnú sa k sebe približovať a Voilá! dosiahol som tak efekt gravitácie pomocou SKUTOČNEJ GEOMETRIE!!!

Skryť Vypnúť reklamu

Mne pomohla na pochopenie expanzie hmoty predstava bubliniek vzduchu stúpajúcich z hlbokej vody, ktoré sa postupne rozťahujú a tak k sebe približujú. Vesmír je tá voda, akurát že hladinu má v "nedohľadne" a všetky bublinky (povedzme atómy) sa neustále zväčšujú. Možno by to dávalo zmysel aj v kontexte teórie veľkého tresku, kedy bol celý vesmír v nekonečne malom bode.

Ak by sa „pozerali" tieto dve sféry na seba, nevšimli by si, že sa zväčšujú, ale videli by ako sa k sebe z nejakého záhadného dôvodu približujú zvyšujúcou sa rýchlosťou. Napríklad v čase t mala jedna sféra polomer 16 a druhá 4, v čase t1 už mala prvá 32 a druhá 8 a v každom časovom intervale bude pomer sfér rovnaký (16:4=32:8=64:16 atď.), čiže 2n a dosiahneme tak geometrickú AKCELERÁCIU !!!

Akákoľvek častica, ktorá neustále akceleruje je hmotná, lebo aby mohla akcelerovať musí existovať (nová definícia matérie). Gravitácia je tak akceleráciou dĺžky (polomeru sféry). To znamená, že takto zadefinovaná gravitácia už nepôsobí smerom do stredu Zeme, ale smerom von ako gravitačný tlak. Tlak telesa je teda určovaný svojím polomerom a možno ho merať pri interakcií - kolízii hmotných telies/ častíc.

Zem ako sféra s polomerom 6 371 km neustále rastie a každých 19 minút sa jej polomer zdvojnásobí (jednoducho preto, lebo jej atómy sa zväčšujú). My ľudia to samozrejme nevidíme, lebo sa tiež neustále zväčšujeme v rovnakom pomere... ale cítime to ako tlak na nohy a ten vyvoláva pocit tiaže. Keď vyskočíme, Zem nás hneď "dobehne" (ale aj my sme tvorený expandujúcimi atómmi a neustále "rastieme", takže sa s ňou zrazíme o máličko skôr, ako keby len ona dobiehala nás).

Priestor (vákuum) samozrejme neakceleruje, potom by to nedávalo celé zmysel. Pojem veľký a malý je len výsledkom nášho porovnávania. V porovnaní s dneškom boli všetky častice nekonečne malé a raz budú nekonečne veľké. Nič sa nezopakuje dvakrát: gravitácia svet mení každý okamih. Limity veľkosti nemôžu existovať, lebo by boli absolútnou prekážkou zmeny. Zmena je strojom, ktorý riadi univerzum.

Človek zavretý v "Einsteinovom výťahu" by nerozoznal či sa nachádza na povrchu Zeme, alebo vo vesmíre, kde by bol tento výťah akcelerovaný raketovým pohonom. Keby aj pustil nejaký predmet k podlahe výťahu, padal by s rovnakým zrýchlením v oboch prípadoch. To sa dá vysvetliť veľmi jednoducho: otočíme vektor sily v prvom prípade a pripustíme, že gravitácia je vlastne akcelerácia hmoty! Tento fenomén sa nazýva princíp ekvivalencie.

Ako je potom možné, že Zem nedobehne Mesiac, alebo sa nezrazí so Slnkom?


A B

Tri odlišné situácie gravitačnej interakcie dvoch telies:

  • ako ich vysvetľuje gravitačná expanzia hmoty (obr.A)

  • ako ich vníma pozorovateľ vo vesmíre (B).

V prvom prípade "padá" menšie teleso takmer kolmo na povrch väčšieho, v druhom má určitú rýchlosť, ale nepostačuje na únik, v treťom prípade sa dostáva na obežnú dráhu (šípky). Akokoľvek bez dodatočného pôsobenia akejsi odpudivej sily , nie je možné vysvetliť obiehanie planét či satelitov v stabilnej dráhe. Budeme preto potrebovať ďalšie pole.

To, čomu hovoríme gravitácia v kozmologickom kontexte, bude podľa tejto teórie výsledok spolupôsobenia dvoch polí či síl : skutočnej geometrickej AKCELERÁCIE hmoty a bombardujúceho poľa fotónov (v kvantovej fyzike nazývaných Messenger fotón*) Toto pole vzniká radiálnym vyžarovaním fotónov z jadra, čiže protónov, neutrónov a tiež z elektrónov a je zodpovedné za elektromagnetizmus a všetky fyzikálne pôsobenia na diaľku. Môžeme ho nazývať fundamentálne E/M (elektromagnetické) pole a pôsobí vektorovo vždy proti gravitácii -akcelerácii. Čiže pôsobí ako odpudivá sila a tak udržiava rovnováhu v dráhe planét. Tie sa správajú ako magnety len s odpudivým poľom. Keď sa priblížia príliš, hustota poľa vzrastie a tým aj odpudivá sila. Takto je zabezpečená stabilná dráha schopná určitej samoregulácie. 

*Treba upresniť, že v prípade týchto fotónov nejde len o akúsi virtuálnu časticu (ako predpokladá kvantová fyzika, ktorá sa zaoberá skôr pravdepodobnosťami...), ale mechanicky interagujúce a akcelerujúce fotóny. A nejedná sa ani o stavebné častice prvkov.

Odlišná hustota telies, čiže „hmotnosť" je záležitosť fundamentálneho E/M poľa. Čím je toto pole hustejšie, tým pociťuje teleso väčšiu tiaž. Treba viac sily, aby sme s ním pohli a udelili mu akceleráciu. Môžeme si to predstaviť na príklade dvoch rovnako veľkých planét, ktoré by mali zo všetkých strán tryskové motory , čiže sféru by nikam neposúvali, len ju držali pevne na svojom mieste. Keby jedna sféra mala výkonnejšie motory, tak by sa držala na mieste pevnejšie. A nám by robilo väčší problém s ňou pohnúť - zdala by sa teda ťažšia! Fotóny dokážu efektívne prenášať kynetickú energiu na letiace sondy, čo by sa dalo využiť ako forma medziplanetárneho pohonu.

Ak zmenšíme polomer planéty pri nezmenenom množstve atómov (zvýšime hustotu), gravitačné zrýchlenie na povrchu klesne. Alebo inak, ak by naša Zem obsahovala pri rovnakom polomere viac hmoty, neboli by sme ťažší a nepadali k Zemi rýchlejšie, ale vážili by sme menej, lebo by mala vyššiu hustotu a celkove tak zosilnelo fundamentálne E/M. To je presne v protiklade s tým, čo tvrdí súčasná fyzika. Netreba tak ani hľadať zdroj novej hmoty ako neutrína/ slnečný vietor klasický model Pangei dostane nový rozmer.

Tých, ktorí čítali moje články o Tektonike Expanzie, musím upozorniť, že sa jedná o dve úplne odlišné veci. ALE! Z tohto nového pohľadu na gravitáciu plynie, že ak bol polomer Zeme v čase pred 200 miliónmi rokov o 40-50% menší, dinosaury žili na planéte s menším gravitačným zrýchlením, pravdepodobne aj atmosférou s odlišnou cirkuláciou a zložením plynov. 

Spúšťacím mechanizmom bol podľa českého geológa Petra Rajlicha silný impakt asteroidu, pri ktorom sa uvoľnilo dostatočné množstvo mechanickej, tepelnej a elektromagnetickej energie. To navodilo zmeny v skupenstve jadra (vodík vo forme tlakovej plazmy): začal sa zväčšovať objem plášťa a vrchná kôra pod tlakom popraskala.

Z údajov o veku océánskej kôry môžme vyčítať, že prakticky celých 302 miliónov km2 jej rozlohy je mladších ako 180 mil. rokov. A väčšia časť je mladšia ako 80 mil. rokov !

„Meter bude stále meter, len vzdialenosti sa neustále menia."

Miles Mathis

Vo vakuu

Gravitačné zrýchlenie na povrchu Zeme je podľa tejto hypotézy v skutočnosti väčšie ako 9,81 ms-¹ (až 9,82 ms-¹), lebo objekty sú pri "voľnom páde" spomaľované fotónmi E/M poľa a to je pri povrchu sféry najhustejšie. A preto budú aj objekty na základe atómového zloženia "padať" v mierne odlišných rýchlostiach. Napríklad železo bude vo vakuu "padať" paradoxne pomalšie ako pierko. Z pohľadu expanzie hmoty to musíme interpretovať tak, že keď sa expandujúca Zem približuje k obom objektom, jej E/M pole ich vlastne odstrkuje či posúva pred ňou... a keďže železo má silnejšie E/M pole ako pierko, bude pociťovať silnejšiu odpudivú silu a zrazí sa so Zemou o máličko neskôr. Toto sú však javy na hranici merateľnosti a ide skôr o teoretický predpoklad, aj keď niektoré experimenty svedčia v jeho prospech (spomeňte si na Fischbacha z predošlého článku).

V atmosfére

Atmosféra úplne mení podmienky. Ako som povedal, pierko ani povedzme jablko nepadajú k Zemi, ale v dôsledku expanzie sa zrazia. Pierko sa zrazí so Zemou oveľa neskôr ako jablko, lebo Zem si tlačí atmosféru pred sebou ako svoj zriedený povrch a ten tlačí nejakú dobu pierko pred sebou, zatiaľ čo jablko vzhľadom k svojmu tvaru (aj hustote) je odolnejšie voči nárazom molekúl vzduchu a nenechá sa tak ľahko "odfúknuť" zo svojej pozície v priestore.

Pozorujeme, že "padajúce" objekty po dosiahnutí určitej rýchlosti už neakcelerujú, ale kvôli odporu vzduchu padajú konštantnou rýchlosťou. Vďaka tomuto poznatku je možné vytvoriť simuláciu voľného pádu v atmosfére (dúfam že si to čoskoro vyskúšam):

Ventilátor fúka vzduch takou rýchlosťou, že do človeka naráža dostatočné množstvo molekúl, aby pod ním vznikol hustý "vankúš" vzduchu, v podstate ekvivalentný pevnému povrchu Zeme. Je to ako plávanie na hladine vody: človek nemusí svoje pohyby pri plávaní neustále akcelerovať, aby sa udržal na hladine. Rovnako helikoptéra nemusí neustále zrýchľovať rotáciu vrtule...

Newtonova rovnica by sa mala písať skôr takto: F=G(DV).(dv)/r2 . Keď už v nej máme namiesto hmotnosti hustotu (D=density) a objem (V=volume), môžeme pripísať hustotu jednému poľu (E/M pole fotónov) a objem druhému (geometrická akcelerácia). Hodnota oboch polí potom klesá s druhou mocninou vzdialenosti, jednoducho preto, že obe polia sú sférické. Je to iba náhoda ?, ale to isté máme v Coulombovej rovnici:

Vakuu sa tu pripisuje vskutku nevídaná vlastnosť: permitivita a tá je na rozdiel od náboja Q aj zadefinovaná v jednotkách cgs. Ale Q môžeme napísať ako (D.V) Potom sa ukáže, aj tak neprehliadnuteľná podobnosť s Newtnovou rovnicou, lebo vidíme, že náboj je ekvivalentný "hmote". Obe popisujú ten istý fenomén, len v odlišnom merítku.

Elektromagnetizmus v Newtonovej dobe ešte nebol ani objavený. To je zrejme dôvod prečo takmer nikto nečakal, že jeho rovnica je už rovnicou zjednocujúcou gravitáciu a elektromagnetizmus!

F = E + H

H = m(A + a)

E = [GMm/R2 ] - [m(A + a)]

Kde H je gravitačná časť rovnice, a E je fundamentálne E/M pole a F klasická Newtonova rovnica. Toto nám umožní vysvetliť gravitačné anomálie v priebehu zatmení Slnka v rámci bežných fyzikálnych zákonov, čo bolo pre súčasnú vedu nemožné, lebo nepozná vzťah medzi elektromagnetizmom a gravitáciou. Anomálie sa netýkali priamo gravitačnej časti rovnice, ale tej elektromagnetickej resp. zmien hustoty fundamentálneho E/M poľa (ale táto téma si vyžaduje osobitný článok).

A čo je teda gravitačná konštanta, ktorá nie je vlastne konštanta (pozri predošlý článok)? Je to bezrozmerná premenná, ktorá nám umožňuje dať do vzťahu v rovnici geometrickú akceleráciu a E/M pole. 

Kde sa podeli „rozmery" G (kg-1.m3.s-2)? Vrátili sme ich späť hmote, veď akoby aj mohla mať konštanta rozmery prináležiace hmote?! Maxwell v jednej zo svojich prác ukázal, že hmotu možno zapísať ako dĺžka³/čas² (L³/T²) a sila je potom L⁴/T⁴ alebo V²(V²). G prišla o všetko svoje mystérium. Obdobne skončí Coulombova premenná (tie vecičky okolo permitivity vákua, ktorá upravuje vzťahy medzi veľkosťou fundamentálneho E/M poľa jedného elektrónu v porovnaní s makroobjektami. Coulombov zákon tiež obsahuje zjednotenie oboch polí. Permitivita vyjadruje gravitačné pole, ktoré tvoria protóny (a elektróny) hodnotou 2,95.10-20m/s2, čiže akceleráciou. Vákuum nemá síce žiadne "rozmery", ale v kozmologickom kontexte takmer určite sa nejedná o prázdny priestor. Celá slnečná sústava a rovnako aj galaxia je popretkávaná pavučinou elektromagnetických polí, predstava prázdneho medziplanetárneho vesmíru je dávno prekonaná. Fundamentálne E/M pole musí mať značný vplyv aj v makroskopickom merítku, inak sa len ťažko vysvetľuje to obrovské množstvo elektromagnetických fenoménov vo vesmíre aj v našej atmosfére.    Výsledné magnetické pole Zeme podľa  NASA  spoluvytvára viacero zdrojov (magnetosféra vo vesmíre, elektrické prúdy v morskej vode, horná časť zemského plášťa a hlavná časť sa pripisuje zemskému jadru) a tak môžeme vo výške satelitov sledovať aj jeho nepatrné zmeny (2,5 nanotesly) spôsobené prílivom a odlivom, teda pohybom vodných más vo svetovom oceáne. Elektrická vodivosť je značne ovplyvnená teplotou a salinitou vody, čo zas umožňuje  sledovať klimatické zmeny a morské prúdy. Väčšinu dnes pozorovaných javov v súvislosti s počasím možno definovať ako vyrovnávanie teploty a elektrického náboja od ionosféry po litosféru. Sledovanie týchto zmien umožňuje vedcom zvyšovať presnosť predpovedí výskytu zemetrasení. 

Ako vysvetliť príliv a odliv bez príťažlivej sily?

Opäť raz otočíme vec o 180°. Mesiac, resp. fotóny jeho fundamentálneho E/M narážajúce do Zeme spôsobujú vytláčanie vody do strán, ako keď ponoríme veľkú loptu do vane... pod ňou bude odliv a po bokoch dva prílivy. To dobre vysvetľuje, prečo prílivová vlna predbieha Mesiac niekedy aj o 2000 km! Ďalej to dáva jasnejšiu odpoveď aj na otázku, prečo je druhá prílivová vlna toho dňa, vlečúca sa za Mesiacom, vždy menšia. Je to spôsobené vyrovnávaním rozdielu hladín. Na opačnej strane bude tiež odliv, lebo fotóny sú pohltené Zemskou kôrou a preto tam hladinu nezdvihnú. Rovnakým spôsobom sa podieľa na slapových javoch Slnko, akurát jeho sila je menšia: 46% tej Mesiaca. Nerovnomerné rozloženie a tvary kontinentov, hĺbka oceánov spôsobuje veľké variácie vo výške prílivov. Keď sledujeme animáciu hlavnej zložky prílivovej vlny M2 s periódou 12 hodín 25 minút, vyzerá to skôr ako kvantová oscilácia či presun elektrického náboja než efekt gravitácie. Oceánske slapy možno v budúcnosti potopia súčasnú teóriu gravitácie, ako ju formuloval Einstein a predtým jej zákonitosti popísal Newton. 

Ešte je určite čo vysvetľovať, pokiaľ to bude v mojich silách a schopnostiach, odpoviem. A ak nie, pošlem link na pôvodný zdroj.

Takto nejako vidím gravitáciu na základe práce Milesa Mathisa http://milesmathis.com/

a vizualizácie Cruz De Wilda http://www.avantgravity.com/3d_gravity.html.

Dominik Katona

Dominik Katona

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

- geografia, veda, cestovanie, šport Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu