Ona - matka dvoch detí, ktorú opustil manžel kvôli inej a zrazu sa chce k nej vrátiť. On - lekár, ktorý obetoval rodinu kvôli kariére. Ocitnú sa sami na jednom mieste - penzión na pobreží oceána. Blíži sa hurikán. Už nemajú možnosť vrátiť sa tam, odkiaľ prišli. Fuj, romantika "jak sviňa", mrvím sa v kresle a ľutujem, že som nešla na Jamesa Bonda. Mám pocit, že som písala scenár k filmu... dá sa všetko ľahko predvídať. Nuda.
A zrazu. Bang!
Spomínaný hurikán spustil lavínu... lavínu? Pche! Hurikán pocitov, emócií a všetkého, čo ani neviem pomenovať. Už dlho som nevidela film, ktorý zrazu nemôžem vyhnať z hlavy. Až mám pocit, že mi ide hlava prasknúť. Už ste to zažili? Ten emočný a myšlienkový pretlak, že jednoducho nemôžete inak... len to dať zo seba von.
Podľa mňa, Noci v Rodanthe nie je iba príbehom lásky. Je to príbeh pokory, veľkej bolesti a zároveň zmierenia, akejsi "slobody", či stavu - keď vaša duša nájde pokoj. Miešajú sa v ňom šťastie so smútkom, s vášňou, s hnevom, s frustráciou... ale hlavne s láskou. Očisťujúcou. Oslobodzujúcou.
Ach, môcť tak polapiť všetky zmysly a skrotené ich vtesnať do písmenok...
Nie som žena túžiaca po sladkej romantike, moje manželstvo nie je v troskách, a s hlavnou hrdinkou filmu mám spoločné iba to, že mám dve deti - tak ako ona. Priznám sa bez mučenia, že takmer polovicu filmu sa mi tvárou kotúľali slzy. A to mi môj muž hovorí, že som tvrdá, že ma hocičo nedojme. Nuž dojme, ale to dojatie držím pod pokličkou. Len tento film bol tak silný, že sa to pod pokličkou nedá udržať. Inak vybuchnem.
Malé deti vraj majú akýsi senzor na vibrácie. Niečo na tom bude. Večer, keď som uspávala svoju dcéru, kľakla si ku mne, pohladkala ma po vlasoch, vybrala si dudlík a povedala "MAMA" takým spôsobom, že som presvedčená, že cítila stav mojej duše.
Choďte si to pozrieť. Oplatí sa.
P. S.
Vyrušili ma dva momenty. Otecko v košeli s kravatou hojdajúci svoje dieťa na pneumatike. A záver filmu, divoké kone - totálny gýč.
