Som jeho susedou už nejaký ten rok. Viem, že ma registruje. A viem, že mi doteraz nikdy neodpovedal na pozdrav. Po roku som to vzdala. A prestala sa zdraviť. Viem, som neslušná.
Ale všetci ostatní postarší susedia mi na môj pozdrav odzdravia. A prihovoria sa dokonca aj deťom. Rozprávala som sa o tom, že ma sused nezdraví, aj s manželom, aj so svokrou. Výsledok? Manželovi sa odzdraví, dokonca aj prehovoria pár slov. Svokre nie. Tak sa mu nezdraví ani ona.
Je to divný pocit. Stretnúť sa na chodbe a tváriť sa, že tam nie sme. Už som si naň zvykla. Až nedávno ma z môjho zvyku vyrušilo jedno stretnutie.
Išli sme zo spoločnej rodinnej prechádzky domov. Sused vychádzal z bloku. Išla som prvá. Povedala som si v duchu, že ho pozdravím, možno mi odzdraví... pred mojím manželom.
"Dobrý deň" počujem sa, zreteľne a nahlas.
Nič. Sused prejde okolo mňa akoby som bola vzduch. Držím mu ešte vchodové dvere, aby sa vyšuchtal von. Aby mal manžel s kočiarom voľný prechod.
"Zdravíčko!", neverím vlastným ušiam. Takto kamarátsky pozdravil mocným hlasom môjho muža.
Počuje teda až veľmi dobre a vie aj rozprávať. Len ignoruje ženy. Tak ako svoju vlastnú manželku (ako som odpočula na lavičke).
Už s čistým svedomím, bez nejakého divného pocitu, ho budem teda naďalej nemo obchádzať. Len ma mrzí, že pre deti budem zlým vzorom, pretože slušné je pozdraviť.
