V decembri by som mala definitívne nastúpiť po neskutočných 5 rokoch do práce. Mala by som sa zaradiť medzi ostatné ženy a matky, ktoré bezchybne zvládajú spojiť kariéru a starostlivosť o domácnosť, deti, manžela...
Moje ideálne predstavy ako by to malo byť: Ráno o šiestej sa zobudím, hodím veci do práčky na hodinový program a letím do práce. Manžel vyvešia a pôjde s deťmi do škôlky. Ja už budem v tom čase dávno sedieť v práci, aby som mohla najneskôr o tretej z nej odísť a ísť po deti. Cesta zo škôlky spolu so zástavkou v parku = pobyt na vzduchu. Potom domov pripraviť nejaké rýchle jedlo, aby som uspokojila zvedavé otázky svojho muža "Čo máme dnes na večeru?" Pozbierať prádlo, umyť riad. Okúpať deti, uložiť ich spať. Popri nejakej strašnej romantike žehliť...
Keď sme pri tom jedle. Minule som v hriešne dobrom časopise čítala rozhovor s dvoma pánmi z najväčšej privátnej gastronomickej skupiny na Slovensku. A rozhodla som sa. Budem variť taliansku kuchyňu. Pretože - a teraz radšej odcitujem jedného z gastrokráľov: "Talianska kuchyňa je totiž veľmi jednoduchá, rýchla. Ja nezatracujem regionálnu kuchyňu, naopak, milujem sviečkovú a tak ďalej, problém je len v tom, že na prípravu týchto jedál potrebuješ minimálne dve hodiny. Ktorá žena dnes má čas venovať dve hodiny príprave jedla, snáď okrem víkendu?" Tak, musím nechať časopis otvorený presne na tom mieste a vysvietiť ten citát. Aby sa ten môj pripravil už teraz. Aj na to, že tú slovenskú bude mať iba cez víkend... a narobím si najradšej hneď zásoby do mrazáku, aby som mohla vyčariť úsmev na jeho tvári aj cez týždeň.
Raz som ten môj "ideál" odskúšala. Išla som ráno na lačno na odbery k lekárovi. Pustila som práčku a nechala drahému odkaz, aby vyvešal. Vyvešal! Spoľahnúť som sa mohla. Ale koľko komentárov som si vypočula, keď sa vrátil z práce. Jedno kakalo na záchode, jedno na nočníku... prekrikovali sa, on lietal raz k jednému, raz k druhému... ako špinavé prádlo. Ešte k tomu to vypraté prádlo... Takže, aby som nemusela toto počúvať často, uvedomila som si, že to musím naplánovať inak. Aby som bola úprimná, môj manžel vešia prádlo hrozne! A tak si ho radšej povešiam sama, aby som ho už nemusela žehliť. Všeobecne, chlapi vešajú prádlo neskutočne zle. Potvrdili mi to Jana, Zuzka a včera aj Majka ...
Už od júna sa hrám teda na špióna. Pozorujem všetky ženy a matky v jednom. Sledujem kedy sa vracajú z práce, kedy vešajú bielizeň, kedy nakupujú a či stíhajú byť aj vonku s deťmi. Robím si prehľad o tom koľké z nich majú svoje vlastné auto a koľké sú odkázané na svoje nohy a MHD. Kedy a či vyvárajú si môžem iba domyslieť.
Jedna perie po práci a vešia po večeroch. Iná zasa pracuje na smeny a keď je doma, maká ako fretka. Iná zasa počas víkendov. Každopádne každá z nich to robí po svojom ako to vyhovuje jej samej. Aby bola spokojná ona i celá rodina.
Každá z nich si zaslúži obdiv. Nikto z nich a ani z rodiny nechodí špinavý, otrhaný.
Objavila som Ameriku. Neexistuje univerzálny recept na to - ako to všetko úspešne zvládnuť. Avšak s tolerantným a spolupracujúcim manželom to hravo pôjde. Veď tu nie je iba preto, aby prinášal peniaze. Tie nakoniec budem prinášať už aj ja.
Teraz si idem rýchlo umyť okná... kým som ešte doma... :-)
AKTUALIZÁCIA: 23.9.09 o 14.51 hod
Čestne prehlasujem, môj manžel mi pomáha. Nie je to ten gaučový typ, ktorý príde z práce domov, naje sa a vyloží si nohy na stôl s diaľkovým v ruke. Ja kúpem dcéru, on syna. Ja uspávam dcéru, on syna. Keď občas musím, kúpem ich sama, taktiež ich kúpe aj on sám, keď musí. Jednoducho.... problém je iba v tom, že nevešia prádlo efektívne, a na moju názornú ukážku ako to vešiam a prečo práve tak - sa ako ješitný muž mierne "urazil". A hádam nemusím vysvetľovať, prečo som radšej, keď mi prádlo visí na slnku cez deň a nie v noci. Umýva riad, vynesie smetie, povysáva. Nemá s tým problém. Iba si zvykol, že je stále navarené, raňajky, obed, olovrat si nosí z domu. Teraz si bude musieť zvyknúť na reštaurácie. Píšem to len PRETO, aby ste ho nehádzali do jedného mecha s gaučovými typkami! Uráža to mňa a aj jeho.
