Obaja naši krpci majú katalóg z Dráčika. Mladšia, ani nie dvojročná Žofia stále ukazuje na plyšové prasiatko z rozprávky o Mackovi Pooh a dodáva "Kroch kroch".
"Chcela by si prasiatko?", pýtam sa. Prikývne a oči jej svietia. Čo už? Popri tej plyšovej bande, čo máme, sa tento stratí.
Starší, 4 ročný, je teda "nenáročný"... na zozname svietia kolieskové korčule. Veľká miešačka na diaľkové ovládanie. Lego - to najdrahšie. Potom stavebnica Merkur. Nejaké autíčka k tomu. Jedna výplata by nestačila.
Počas celého roka svoje deti vydieram "ak nebudete počúvať, Ježiško vám neprinesie darčeky". Akoby som hrach na stenu hádzala. Mladšia je práve v období vzdoru a na všetko odpovedá NIE. Posledné dni to občas oživí slovami "aj ja" so sprievodným dupaním nožičkami. Po posune času, každý druhý deň odmietajú poobedný spánok a jašia sa. Už si nespomeniem, čo vyviedli, že som sa začala pohrávať s myšlienkou o vybielenom stromčeku. Jednoducho by k nám tento rok Ježiško darčeky nepriniesol vôbec. Ani nám dospelým. Veď aj my občas zvýšime hlas nielen na deti, ale aj na seba.
Prvotný hnev zo mňa vyprchal a môj manžel ma obmäkčil. Aké by to bolo kruté, keby Ježiško nepriniesol žiadne darčeky. Vraj aj švagriná neraz chcela takto vypiecť s tými svojimi ratolesťami a vždy si to rozmyslela. A deti z toho nepočúvania vyrástli.
Takže ich už nevydieram tým, že Ježiško darčeky neprinesie. Ale tým, že im nemusí priniesť to, čo si želajú. Bolo by odo mňa predsa nezmyselné vyhrážať sa, že Ježiško neprinesie nič. Veď sa poznám. Milujeme svoje deti. Aj tak ich budú čakať prekvapenia. S istotou však viem, že nebudú presne podľa zoznamu.
Som preto mrcha matka? Nie, len chcem, aby aj koza ostala celá a vlk sa nasýtil. Už teraz pre ne tvorím list od Ježiška, kde im vysvetľuje, prečo im priniesol to, čo si nájdu pod stromčekom. Snáď to bude aspoň pre staršieho poučením, že sa oplatí počúvať rodičov, byť pekným k sestričke a ostatným deťom. A mladšia? Tá ho predsa vo všetkom napodobňuje. A ak sa bude pekne správať on, ona tiež. O tom snívam.
