Ako sa stáva starostlivým...
Sníva sa mi sen: Prechádzam sa po Karlovom moste, počujem žblnkot Vltavy, keď tu zrazu mnou šklbne náš najstarší a povie "Mami, prosím si mliečko..." Tak moment! Niečo tu nesedí. Rozlepím oči a hneď sa kontaktujem s realitou. Uprene sa na mňa pozerajú naše decká a zopakujú "...mliečko."
"Ešte nie," žobrem aspoň o ďalších päť minút...
Z tepla postele sa všuchnem do chladných papúč a mierim si to do kuchyne. Pohyby už mám zautomatizované. Pripravím obom ich dávku. Potom veci na oblečenie. Vždy súťažíme, kto sa prvý oblečie.
Pripadám si ako robot. Automaticky hádžem bielizeň do bubna práčky. Prášok, aviváž. Stlačím gombík a nestarám sa.
Mladšej nasypem aspoň lupienky. Chvíľu sa zdrží s ich chrúmaním. Starší hryzká tortové oblátky. Nenápadne sa vzdialim.
Rozbaľujem krém zo škatuľky. Vytešujem sa z jeho obalu. Na chvíľu zabúdam kto som a cítim sa ako modelka z reklamy. Jemne vklepkávam krém a vychutnávam si to.
Z diaľky ku mne iba dolieha...
... "a chceš k tomu jogurtové mlieko? Chceš?", hovorí braček sestričke.
... (mladšia asi chce)
... "a chceš aj granko?"
... "dobre"...
Milujem ten pocit, keď sa päťročný chlapec hrá na dospelého a plne ma zastúpi v kuchyni.
Jemne si ešte masírujem tvár, keď zakričí: "Mamííí, dáš aj mne mištičku?"
Môj okamih vo svetle reflektorov končí. Krpec na policu nedosiahne.
Ako sa stáva pozorným...
Prichádzam po neho do škôlky. Cez plece prehodená kabelka. V ruke dve malé igelitky a dáždnik. Sledujem ako rýchlo sa prezlieka a prezúva. Ani nečakám na jeho otázku, či mám nejakú sladkosť a vravím sama od seba: "Zlatko, nemám žiadnu sladkosť... idem priamo z práce, cestou som nakúpila krémy v lekárni". Neverím vlastným ušiam, keď namiesto sklamaného mrnčania počujem veselé "nevadí". Venuje mi letmý pohľad a automaticky si vezme svoj ruksak. Hneď na to mi vezme aj igelitku a povie: "Aby si nebola ovešaná ako taký vianočný stromček!"
Ako sa stáva galantným... a lámačom ženských sŕdc
Po rokoch si obnovujem šatník. Nakupujem šatočky, topíky, sukne. Keď som sa nedávno obliekla do šiat. Celý nadšený zvolal: "Ty si ale krásna! Dúfam, že Ti aj v práci povedia, že si krásna!"
Ako sa stáva štedrým...
Minule som si kúpila taký top s malými kamienkami na prsiach. Môj syn ich uznanlivo nazval diamantami. "Môžem si pohladkať tie diamanty?", opýtal sa ma. "Môžeš..." Hladkal by ich ešte aj teraz, keby sme na to mali čas. "Mami, ukáž tie diamanty v práci a daj im ich pohladkať..." S manželom sme išli od smiechu do kolien... ako vravím, stáva sa štedrým, rád sa podelí z pocitu hladkania diamantov na mojich prsiach.
Ani sa nenazdám a dospeje úplne. Čas uteká akosi prirýchlo... Musím si ešte naplno užiť okamihy, keď mi dá najavo, že ma ešte potrebuje.
