"Mami, zlomil sa mi vrtuľník. Opravíš mi?"
"Neskôr srdiečko, musím očistiť zemiaky do polievky."
"Ale ja polievku aj tak nechcem."
"Nevymýšľaj, polievka je zdravá. A tvoja sestrička ju má rada. Ona si dá."
So sklonenou hlavou odchádza. Neskôr sa teda objavím v detskej izbe a opravím ten vrtuľník. Ibaže on už o hru s ním neprejavuje záujem. Možno neskôr.
"Mami, dáš mi dole sevo?"
Fajn, okamžite mu vyhoviem, len aby som mala chvíľku čas na internet. Rýchly mrk na poštu, čo nového na fejsbúku, ešte jedným očkom na blogy. Hm, nejaký zaujímavý článok...
"Mami?"
"Počkaj chvíľku, pracujem." Ešte diskusiu, tú si nemôžem nechať újsť...
"Mami, poskladáš mi tatrovku?"
"Hm, ešte vydrž, dobre? Skús poskladať aspoň kolieska a kabínu..." chytí sa a ja zbieram drahocenné sekundy. Musím ešte vybrať bielizeň z práčky. A povešať. Počítač nechám bežať. Už sa chystám k synovi, keď si všimnem blikajúcu správu od kamarátky. Nakoniec vzdá čakanie a začne sa hrať s autíčkami. Mladšia je ticho, usúdim, že sa asi hrá. Keď sa po chvíľke odtrhem od počítača, zmeraviem. Celý ten čas spokojne natierala koberec sirupovou vodou.
Uvedomím si, že je to moja vina! Môžem sa hnevať len na seba. Nemusí nastať prvý január a ja si dávam predsavzatie. Už žiadne neskôr z mojich úst. Žiadne vydrž, počkaj, teraz nie...
A tak, keď sa nemôžem venovať ich hrám zapojím ich do tých mojich. Všetko nám síce trvá dlhšie ako zvyčajne, ale... ide to. Naučili sa vybrať bielizeň z bubna (pomocou varechy z neho vydolujú úplne všetko). Bielizeň pripínam farebne zladenými štipcami. Inak ani nemôžem. Asistujú deti. S nadšením lietajú s mopom po dlážke. Môj syn začal dokonca umývať riad. Je po ňom vždy potopa, takže mu tú radosť nedoprajem často.
Nedávno som si dala ďalší záväzok. Ak som doma s deťmi - obmedzím čas strávený pri počítači. Po dvoch dňoch môjho "being off" som dostala vystrašný email "Kde si? Si chorá?"
Asi sa mi darí, čo myslíte?
Teraz idem pohľadať toho papierového leva, ktorého zlepenie som stále odkladala na neskôr.
