Boli prázdniny. Otec ich stále upozorňoval.
"Nenechávajte ten bicykel len tak ležať na zemi. Niekto vám ho ešte ukradne."
Deti sú deti. Pri hre, jedným uchom dnu, druhým von. Takto ich otec napomínal niekoľko dní. Stále nechávali bicykel len tak ležať na zemi pred blokom alebo opretý o lavičku. Veď len vybehnú hore po krajec chleba s lekvárom.
Nestihli si ani prsty doolizovať, keď si všimli, že niečo nie je v poriadku.
Bicykel. Nebol tam, kde ho nechali. Niekto im ho ukradol.
Ako prvé ich napadlo utekať hneď za susedom. Veď je policajt.
"Ujo, poďte von, ukradli nám bicykel!"
Sused sedel len tak v tielku a keďže sám mal deti, mal pochopenie. "Počkajte, oblečiem si košelu" a šiel s nimi von. V ruke mal pero, notes a zapisoval si.
"Aký to bol bicykel? Kde ste ho nechali? Kedy vám zmizol? Kde ste boli?"
So slzami v očiach, ešte polepení lekvárom, mu odpovedali.
"Nebojte sa, my ho určite nájdeme."
Smutne čakali na návrat rodičov. Podvečer vyrozprávali všetko otcovi.
Otec iba smutne poznamenal: "Keby ste ma len trochu brali na vedomie a počúvli, nestalo by sa to."
"Ty sa nehneváš?"
"A čo tu pomôže hnev?" pozrel na nich a zavelil "zriadiť sa a spať."
Na druhý deň im sused policajt priniesol ich bicykel. "Dávajte naň lepší pozor." A vyrozprával im, ako si ho vliekla partia cigánov preč.
Čo na tom, že si všetko vymyslel? Že sa vlastne ich otec so susedom policajtom na všetkom dohodli a zahrali to na nich? Poučili sa.
