"Jeden, dva, tri, štyri, päť... spočítam si všetko hneď. Päť prštekov na ruke..."
.
Dopoludnia pršalo. Ohriala som deťom obed. Kým sa vŕtajú v jedle, pozerám von oknom.
Sú prázdniny. Rodičia v práci. A skupinka chlapcov sa svojsky zabáva.
Zrazu rana ako z dela a všetci sa rehocú.
"Mami, čo to bolo?" opýta sa ma syn.
"Petarda", odpovedám.
"Čo je to petarda?" pýta sa zvedavo.
"No, to je niečo ako granát, ibaže v menšom a keď ti to v ruke vybuchne, môže ťa veľmi škaredo poraniť."
"A to im rodičia dovolia?"
"No, rodičia o tom asi nevedia."
A ďalej pozorujem ich hru. Vyhĺbia si jamku v pieskovisku. Ten s čapicou ukáže na ďalšieho odpaľovača a hodí mu zápalky. Rýchlo zapáli a hodí do jamky. A ďalší zasype.
Tik-tak..., tik-tak... "Bác" a opäť sa rehocú. Výmena pozícií. Nový odpaľovač, nový zasypávač.
Tik-tak..., tik-tak... Ticho.
Nevybuchlo? Tak sa na to pozrime. Vyhrabať. S trasúcimi rukami hrabe. Už ho má. Ale hneď ho zahodí. "Bác" a opäť rehot.
Hra pokračuje. A ja dúfam, že chlapci prídu domov so všetkými desiatimi.
.
"Jeden, dva, tri, štyri, päť... spočítam si všetko hneď. Päť prštekov na ruke..."
