Piatok poobede. Klasika, všade zápchy. Cesta z práce do škôlky je neskutočne dlhá. Konečne som do nej dorazila a odnášam si z nej svoje poklady. Odchádzam ovešaná ako vianočný stromček. Kabela, igelitka s pyžamkami v jednej ruke, ruksačik s tepláčikmi v druhej.
Škoda, že nemám ďalšie dve ruky, aby som zadržala utekajúceho syna a motkajúcu sa dcéru. A tak ich iba navigujem sem tam nejakým pokrikom. Pripadám si ako tréner.
Neprekáža mi, že syn je 10 metrov pred nami. Dcéra chrúme jablko a ja vnímam ako mi mrholenie zvlhčuje moju pokožku. Využívam, že nie som zavalená detskými rapotačkami, veď jeden drobec je "na míle" ďaleko a druhá s plnými ústami prežúva. Rekapitulujem svoje prvé pracovné dni. Ako som sa uviedla v novom kolektíve, ako som to zvládala doma.
V tom ma z môjho meditovania vyruší dcéra. Podáva mi nedojedené jablko a vraví "... na ruky". Čože? Neverím vlastným úšiam. "Ty chceš ísť na ruky? Čo nevidíš, že mám plné ruky? A aj tak ťa už nevládzem nosiť. Pôjdeme pomalšie, dobre?" Navrhujem a hneď aj spomaľujem to naše slimačie tempo.
Zrazu sa ku mne otočí syn a s vážnym výrazom povie "Ukáž". Berie mi z rúk ruksačik, poťažká ho, uznanlivo pokýve svojou hlávkou a dá si ho na chrbát. Mladšia nechce zaostať a berie mi z rúk igelitku.
Usmejem sa a pochválim ich, že hneď sa mi lepšie kráča.
Syn len tak prehodí: "Vieš, mami, ty si už stará a preto nevládzeš... A už aj chodíš do práce."
Tak mi to teda natrel! Vlastný syn...
A viete čo, aj tak to bol fajn pocit. Byť už starou...
