"Mami, prečo Tyrannosaurus rex nenosí náušnice ako Ty a Žofinka?" opýtal sa ma dnes ráno náš 4-ročný.
"No, to bude preto, že my sme ženy a on je dinosaurus - muž."
"Ale, mami. Veď aj dinosaurus môže byť žena."
"To máš pravdu. Tak to bude preto, že náušnice vymysleli ľudia. A dinosaurus je zviera. Preto dinosaurus nenosí náušnice."
Zjavne mu táto moja logická odpoveď nestačila. Chcel v diskusii ešte pokračovať. Nestihol sa ani nadýchnuť, keď som ho prerušila: "A vôbec, má dinosaurus uši? Podľa mňa nie."
Mechanicky ako robot som hádzala s pomocou ešte nie dvojročnej Žofie prádlo do práčky. "Ako dobre, že Ty ešte nerozprávaš." Chcela som ešte dodať, aby sa ma aspoň ona na také nezmysly nepýtala.
Dobre, že som to nevyslovila nahlas. Uvedomila som si, že som asi opotrebovaná materstvom, keď som začala frflať nad zvedavými otázkami. Hoci zdanlivo nezmyselnými. Veď som tu predsa na to, aby som im na ne odpovedala. A ak odpovedať neviem, budem spolu s nimi odpovede hľadať.
Prádlo s práčkou počká, oblečenia majú habadej. Aj tie taniere z raňajok sa môžu umyť až s tými od obeda. Veď byt sa nemusí predsa lesknúť a hračky nemusia poslušne ležať na poličkách. Už budem na to stále pamätať a nenechám si tieto malé chvíľky sťastia uniknúť pomedzi prsty. Ani sa nenazdám a budú puberťáci, ktorí budú žiť svoj svet. Už nebudú hltať každé naše slovo a považovať nás za najmúdrejších, najšikovnejších... a nebudú sa s nami chcieť ani maznať, túliť sa. Prídu, len keď minú všetko vreckové a budú chcieť dobiť kredit na mobile.
Nuž, aby som tak skutočne nedopadla, zmením priority a začnem objavovať svet spolu s nimi. Hneď zajtra. Pôjdem kúpiť tú najkrajšiu knihu o dinosauroch, aby sme zistili, či tie uši majú...
