Leto je už za nami.
Rozhodla som sa dať do poriadku chodbu a spolu s deťmi sme poumývali všetky vedierka, formičky, lopatky, hrabličky a autíčka. A zaradili sme ich do inventáru na domáce použitie. Najprv som ich chcela nechať prezimovať v igelitke na balkóne, ale nestretlo sa to s pochopením.
Prehrabávali sme skrine a hrali sme sa na módnu prehliadku. Skúšali sme, čo je ešte komu dobré, čo už malé, zdedí mladší súrodenec, prípadne iný člen v našom rodinnom klane. A začali sme triediť. Musela som sa smiať, ako sa starší syn nechcel rozlúčiť s niektorými obľúbenými tričkami a nasilu do nich pchal hlavu... s komentárom "mamka, počkaj, nedávaj to Žofinke, ešte mi to je dobré". Ale hlava nepustila... Keď sa mu zapáčili nejaké topánky (čo sme zdedili), dušoval sa, že sú mu dobré, hoci by som mu ešte dva prsty do nich strčila.
Dnes prišiel na rad bicykel, na ktorom vozieval manžel deti. Keď ma videla dcéra pri ňom, opýtala sa: "Pa?" (čo znamenalo, či ideme von). "Nie my, Žofi, ale bicykel ide PA - na balkón. Už je zima." Spustila nárek a krútila hlavou, čím jasne dávala najavo svoj nesúhlas. Prešla som okolo nej a po chvíli som sa vrátila. Ešte stále tam stála, v rukách zvierala svoj plastový tanierik s chrumkami a jej slzy kvapkali na ne.
Bolo to také smutné a smiešne zároveň. Snažila som ju nejako utíšiť, ale nič nezaberalo. Už aj na chrumky ju prešla chuť. A tak mi ležala v náručí a dobrú štvrťhodinku plakala. Nerobila som nič. Iba čakala, kým sa vyplače. Veď sama viem ako to niekedy človeku dobre padne.
