Počas svojho dospievania som sa nerada zvŕtala v kuchyni, nevarila som a nepiekla. Ani nijako zvlášť nepomáhala pri varení rodičom.
Ak sa aj stalo, že ma mama chcela niečomu v kuchyni priučiť, vždy som to absolvovala s odutým ksichtom puberťáčky. Jedných uchom dnu, druhým von.
Vydala som sa tak dobre, že som spočiatku ani v manželstve nevarievala... a načo? Veď môj mužík tak dobre a rád varieval. Raz to však muselo prísť... a to s narodením detí. Bola som nútená variť, aby som nezahynula hladom. Ale do pečenia som sa neodvážila. Až raz...
Bol piatok. Rozhodla som sa prekvapiť a urobiť radosť manželovi, tým, že upečiem koláč. Kým sa 15 mesačná dcérka patlala v jedle, vymiešala som kysnuté cesto. Kým som ju uspala, pekne vykyslo. A tak som, kým spala, upiekla koláč.
Bola som hrdá na svoje dielo.
Manžel prišiel z práce neskoro večer, a tak som mu celá natešená chcela ponúknuť sladkú večeru. Lenže môj muž sa spolu s naším malým škôlkarom rozhodli večerať slaninu s horčicou a chlebom... (nechápem, ako to môžu jesť. Ešte tak upečená slanina, ale surová?)
Mužík ma potľapkal po chrbte, utešujúc, že aj zajtra je deň. Dá si koláč na raňajky.
V sobotu ráno šiel do pekárne na chlieb. Vrátil sa aj s vianočkou so slovami... „niet nad sladké raňajky“. To už vo mne vrelo.
„Tak ja Ti chcem urobiť radosť, upečiem koláč a Ty kúpiš vianočku?“
Môj drahý mlčky prešiel okolo mňa do kuchyne a zavrel dvere.
Chvíľu tam cinkotal a vrátil sa s tanierom plne naloženým „môjho“ koláča.
Nechápavý pohľad nášho syna hovoril za všetko. A tak som mu vysvetlila... že to, čo som povedala ja tatíkovi, bolo citové vydieranie... a to čo urobil tatík, je gestom lásky.
O týždeň som koláč upiekla opäť. A rovno polovicu šupla do mrazničky... na horšie časy.
