Kedysi boli salónky iné. Pamätám si také biele, akoby iba kocky cukru zabalené v leských pozlátkach. Pokiaľ ste ich nezjedli hneď, stvrdli a mohli ste si na nich dolámať zuby. Keď som bola malá, raz sme ich odložili, že ich o rok opäť použijeme na stromček. A stvrdli. Dedko ich potom používal do čaju.
Potom boli ešte jedny - tie biele, ale iba obalené v čokoláde. Tie boli niečo viac.
Ako deti sme s bratom zvykli ležať pri stromčeku a potajomky sme ujedali. Neviem ako on, ale ja som zvykla tajne ujedávať aj z cudzích stromčekov, na návštevách. Hlavne nenápadne.
Raz som chcela okoštovať aj z tých dedkových. Nenápadne som sa priplichtila k stromčeku a rozbaľovala... no dnu namiesto salónky nerozbitý vlašský orech. Zabalila som ho a išla preskúmať ďalšiu... zasa orech... a ďalší a ďalší.
Po chvíľke sa ku mne v papučiach došuchtal dedko a s úsmevom mi povedal: "Moja zlatá, odkedy mi babka zomrela, mám v pozlátkach namiesto salóniek orechy. Taký som ja gazda." A pohladkal ma po vlasoch svojou starou teplou dlaňou.
Nemám naňho veľa spomienok, pretože zomrel skoro, ale na jeho salónky si spomeniem stále.
