Bola som so svojimi deťmi na pieskovisku. Vysypali sme si formičky. Niektoré deti sa k nám pridali a pekne sa opýtali, či si môžu požičať. Boli to už staršie deti predškolského veku a snáď prváci, druháci.
Po čase sa pritmolilo k nám ďalšie dievčatko LOLA. Len tak v sandálkoch a v tričku. Bez plienky a bez nohavičiek. Vek tak do 3 rokov. Bez slova sa vrhlo na hračky. No a čo? Aj moje to niekedy robia. Veď cudzie sú zaujímavejšie. Zarazilo ma, že ostatné deti ju začali odháňať "choď preč". A nadávali jej. Upozornila som ich, že sú to naše hračky a že aj Lola si môže požičať. Začali argumentovať, že jej mama slope a nestará sa o ňu.
"Deti za svojich rodičov nemôžu" oponujem im, "ani Lola nie."
Lola akoby nevnímala okolie. Nemilosrdne vytrhávala každému z rúk hračky a osypovala ich pieskom. Občas odbiehala nevedno kam. Bola som svedkom toho, že skoro dva krát vlietla pod kolesá auta. Jej mama sedela neďaleko na lavičke a vôbec ju to netankovalo.
Snažila som sa k nej správať milo, ale už aj mňa začalo vytáčať ako deti osypuje pieskom, ako im strháva z hláv šiltovky. Evidentne im robila "zlosť". Akoby to bol jej vlastný boj, voči ostatným. Voči ich nadávkam a rečiam a komentárom.
Kde je teda tá hranica, že dieťa ľúbi bez podmienok? Ako som si všimla, už aj náš sotva 4 ročný syn začal ohŕňať nosom a škaredo na Lolu zazerať.
