Nasnežilo. Konečne aj v Bratislave.
Trochu rezko, aby som sa zohriala, ale zároveň opatrne, aby som sa niekde nerozpľaštila, si vykračujem. Vnímam ako ticho padajú vločky a ako mi vŕzga pod nohami tá troška snehu.
Teším sa.
Konečne sama so svojimi myšlienkami.
Blížim sa k parku, kde chodia psíčkari venčiť svojich štvornohých miláčikov. Nikde nikoho. Len v diaľke akási postavička so psom. Obzriem sa za škripotom bŕzd. Opäť niekto neodhadol stav vozovky, ale našťastie to tentokrát ustál bez nárazu.
Pozerám sa na špičky topánok ako rozprašujú sneh.
A zrazu stuhnem.
Oproti mne pes. Obrovský. Nemecká doga. Papuľa otvorená, zuby poodhalené a ja sledujem ako jej naťahujúca sa slina dopadla na panensky biely sneh. Doga na mňa pozerá lenivými očami a ja cítim jej teplý, páchnucí dych.
Inštinktívne zadržím ten svoj. Rýchlo hrabem v pamäti, čo som raňajkovala, aby si ma doga nepomýlila s chodiacim jedlom. Kukuričné lupienky s mliekom snáď nebudú lákadlom, myslím si v duchu a pomaličky vydýchnem.
Môj dych sa mieša s jej.
Neschopná pohybu čakám, čo bude. Chňapne ma? Nechňapne? Spomeniem si na "Pes, ktorý šteká, nehryzie" a začínam sa báť. Doga ešte neštekla. Len mľaskoce papuľou, akoby naprázdno prežúvala.
Cítim ako sa mi srdce trepoce v hrudi a v hlave mi hučí.
Konečne dobehla majiteľka a ja počujem: "Fuj, necháš to? Fuj!"
Musím uznať, že ma zachránila od potupy, že som sa skoro na mieste strachom posr... pototo. Ale neuchránila ma od pocitu, že som iba niečo "fuj". To si vyprosím!
