Keď som bola malá, volali sme Mikulášom toho pupkatého uja v červenom, s bielou bradou a červenou čiapkou na hlave. Iná možnosť ani nebola, ledaže volať ho "dedo Mráz", ako u bratov Rusov. A hoci sme chodievali za čias komunistov do kostola, nevedela som o Svätom Mikulášovi. Nevedela som, prečo sa rozdávajú sladkosti. Iba som sa tomu tešila.
Raz k nám prišla suseda prezlečená za červeného Mikuláša spolu s nejakými deťmi (anjelom a čertom). A hoci som ju spoznala v prevlečení, nechcela som tomu uveriť a tak som sa toho výjavu zľakla, že som sa schovala pod posteľ a vyliezla až vtedy, keď odišli. Teraz neviem, koho som sa zľakla viac. Či susedy a či toho chalaniska, prezlečeného za čerta.
Potom som už chodievala po darčeky k jedinému Mikulášovi - v kine, čo hromadne odovzdával balíčky všetkým deťom, ktorých rodičia pracovali v nemocnici.
Keď sme vyrástli, zabávali sme sa na tom, ako naša mama v noci pobehovala v nočnej košeli po chodbe a šusťala s balíčkami.
Časom sme z mikulášovania "vyrástli". Vyleteli sme z hniezda.
.
Po dobe mikulášska tradícia v našej rodine ožila s príchodom detí.
Kubko mal dva roky a ja som bola v poslednom mesiaci tehotenstva, keď sme čakali že ten ujo v červenom plášti s bielou bradou a červenou čiapkou príde aj k nám. Tak sa na neho tešil, že pri jeho príchode sa rozplakal.
O rok na to, sa ho nebál, aj mu dvere otvoril, aj mu ruku podal... zato vydesene plakala sotva ročná Žofia.
(Žeby to bolo tou červenou farbou? Vraj je agresívna...)
Tento rok príde opäť. Kubko sa na neho teší.
A ja mu už niekoľko dní omieľam... stále a dookola... že ten ujo v červenom nie je Mikuláš, ale Santa Claus. Ako dôkazový materiál púšťam rozprávky, kde Santa Claus vystupuje (poznáte tú o sobovi Rudolfovi?). Je z toho zmätený. Veď predtým sme tvrdili, že je Mikuláš. Nuž hej, sila zvyku.
Ale teraz mám aj inú možnosť.
A tak mu vysvetľujem, že Mikuláš (podľa nášho vierovyznania) je len jeden. Svätý Mikuláš, ktorý chodieva v bielom, s mitrou a biskupskou palicou. Tento rok plánujem ísť sa na neho pozrieť do kostola. Spolu s deťmi.
Poviete si, o čom to tu vlastne meditujem... aj tak je všetko podvod páchaný na deťoch. Ale keď si spomeniem, ako som sa ja tešila, keď som dostala do rúk balíček sladkostí. A keď som si navyše ráno našla ďalšiu nádielku v čižme, skutočne som verila, že tu v noci bol opäť.
A tak budem naďalej s čistým svedomím v tomto "podvode" pokračovať. Kvôli tým iskričkám v očiach detí sa to oplatí.
.
Kdesi som čítala, že Julko Satinský bol raz vo väznici robiť Mikuláša. Vraj ho jeden väzeň vyzval "Keď si naozaj Mikuláš, urob aby snežilo." Načo mu Julko povedal "Keď odtiaľto odídem, začne snežiť." Celý zbytok pobytu medzi väzňami tŕpol a pozeral sa k nebu, či skutočne začne. A keď odchádzal, začalo snežiť. Ešte dlho medzi väzňami šumelo, že to bol ozaj Mikuláš.
P.S. Prosím diskutujúcich, aby upustili od zúrivej diskusie kresťania vs. pohania, veriaci vs. neveriaci. Nikomu nevnucujem názor. Spomeňte si radšej, aké to bolo, keď ste boli malí. Aj vy ste sa báli "brekeke-júceho" čerta, ktorý sa vyškieral spoza chrbta toho červeného uja? Ja hej. Pretože som bola poriadne dievča - šidlo. A navystrájala som kadečo. Nie je pre detskú dušičku predsa len krajšie a lepšie, že sladkosti rozdáva Sv. Mikuláš?
Sv. Mikuláš do mojej čižmičky mi, prosím, nalož schopnosť mať neustále oči, uši a hlavne srdce otvorené voči potrebám druhých. Aby som bola vnímavá nielen po tieto dni, ale do konca svojho života. Aby som sa vedela rozdávať bez frflania a vedela odpúšťať. Ďakujem.
