Nelka sedela na lavičke pred panelákom. Vedľa nej školská taška. Už po x-tý krát z nej vytiahla fľašku a vycucávala posledné kvapky čaju.
Marta si to všimla. Hrala sa so svojimi dvoma deťmi v piesku. Už sa chystala ísť domov, ochladilo sa.
"Nelka, prečo nejdeš domov? Dostala si zlú známku?"
"Nie, teta, ale naši nie sú doma a mama mi už nechce dať kľúče, pretože ich zakaždým stratím."
"Nadiktuj mi číslo na mamu a ja jej zavolám."
Číslo, ktoré práve voláte, je mimo dosah...
"Nelka, poď k nám. Počkáš u nás..."
"Nie teta, nechcem vám robiť starosti..."
"Poď a hotovo!"
Decká boli nadšené. Nelke ukázali všetky hračky. Marta bola rada. Na chvíľku si mohla nerušene robiť svoju prácu - pri hrncoch. Už sama cítila, že potrebuje vypnúť. Nelkina prítomnosť urobila s deťmi zázrak, nenaťahovali sa o hračky, žiaden krik a plač sa neozýval... rajský pokoj.
Spoločne sa navečerali. V tom zazvonil Martin mobil. Volala Nelkina mama. To bol signál pre ňu, že môže ísť domov.
Deti síce posmutneli, ale aj tak boli spokojné. Večer im ubehol raz dva.
Na druhý deň sa Marta vracala s deťmi zo škôlky, keď ju opäť uvidela sedieť na lavičke.
"Nelka, zasa si vymknutá?"
"Nie, teta, niečo som priniesla" ... a podala Marte igelitku so slovami "my sa s nimi už aj tak nehráme..."
Igelitka bola plná autíčok. Decká išli od radosti vyskočiť z kože.
