Nežná revolúcia ma zastihla na gymnáziu. Užívala som si bezstarostný študentský život v malom mestečku na východe Slovenska. Večer bolo povinnosťou sledovať televízne noviny. Priznám sa, ja som správy púšťala jedným uchom dnu, druhým von. Keď sme zachytili správu o demonštrácii v Prahe, naša domácnosť zrazu stíchla. Otec prestal jesť večeru, mame ušlo očko z ihlice, keď plietla sveter. Vtedy som zaregistrovala, že sa niečo deje. Videla som ako naši na chvíľu zmeraveli, akoby ich tvárami prebehol strach. Vo vzduchu visel otáznik. Ale, trvalo to iba krátky moment. Mama opäť uchytila utekajúce očko, otec cinkotal s príborom a večer opäť nabral podobu stereotypu. Iba mne ten otáznik visel pred očami.
Zobudila som sa do ďalšieho dňa. Na niečo som čakala, ale neprišlo nič. Opäť bolo treba povysávať, poumývať chodbu, popolievať kvety...
To, že sa niečo deje, som sa dozvedela od svojho brata, ktorý študoval v Bratislave. Bol v epicentre diania. Mama mu stále do slúchadla dôrazne opakovala: "Len Ty pekne ostaň na izbe. Nevychádzaj z internátu. Do ničoho sa nemiešaj!" Najradšej by bola, keby prišiel domov. Neviem, možno bola "strachopud" (ako vravievala, keď sme sa niečoho báli), možno sa bála, že ho vyhodia zo školy, že ho odvlečú policajti. Určite mala strach, aby sa hlavne jej synovi niečo nestalo. Ostatné jej bolo asi jedno.
Kamarát, ktorý študoval na konzervatóriu v Košiciach k nám doklusal a doniesol mi veľa materiálu. Ručne kreslené obrázky leva trhajúceho si zo seba reťaze, strojom písané letáky "Študentský štrajkový výbor vyzýva... " Vedel, že mám doma písací stroj. Prehovárať ma nemusel. Poznal ma. Orieškom bola moja mama a jej strach. Našťastie, mal v sebe také kúzlo, že ju dokázal spracovať. Po večeroch sme už spolu s ňou chodili v šustiakoch akože behať a rozlepovali sme letáky po našom malom mestečku. Stále tou istou trasou, zásobené letákmi, lepiacou páskou a nožnicami. Vždy sa našli vytrvalci, čo ich strhávali a my cestou späť ich znova vylepovali. Časom to už niekoho prestalo baviť ich strhávať...
Pamätám si ako to ľudkovia v mestečku prežívali. Ako sa eufória v nich striedala so strachom. Ako zrazu vzduch voňal ináč. A ako sa aj u nás začali zhromažďovať.
S kamarátom z Košíc sme zorganizovali stretnutie na našom gymnáziu, mali prísť nejakí predstavitelia z hnutia Verejnosť proti násiliu. Keď prišla hodina H a my sme v telocvični čakali, oni neprichádzali. Nervózna a frustrovaná z tohto neúspechu som ich šla vyzerať von a zistila som, že riaditeľ jednoducho zamkol vchod. Darmo vyčkávali oni tam a my dnu. Ich program bol plný stretnutí a oni šli "vo dům dál". Lomcovalo mnou sklamanie a hnev. "Toto mu len tak nedarujem!", precedila som pomedzi zuby. Začala sa moja osobná vojna s riaditeľom.
Mobily vtedy neboli. Ale pevné linky áno. Volala som na akékoľvek číslo, v nádeji, že to tam niekto vezme. Chcela som sa ospravedlniť, očistiť svoje meno, aby si nemysleli, že som to urobila naschvál. Nakoniec sa o zamknutom vchode hovorilo aj v Aktualitách. Na druhý deň v škole ma riaditeľ zastavil na chodbe so slovami "Tak to Ti ďakujem!" Kyslo som sa usmiala "Ďakovať môžte sebe". Cítila som sa ako víťaz.
Ešte jedna krátka úsmevna príhoda. Niekedy nám odpadla vyučovacia hodina. Spolužiačka vystrašená udalosťami posledných dní sa opýtala "Bude vojna?" Na čo som jej s vážnou tvárou prikývla, pretože som rozumela "Bude voľná?"
