Pred nástupom na rodičovskú dovolenku som mala väčšinou ženský kolektív. Teraz si zvykám na ten chlapský. Jediná ženská duša je naša asistentka, od ktorej som dostala ako všimné recept.
Ako som zistila, pracovať v mužskom kolektíve má isté čaro. Keď som videla tú typickú chlapskú kanceláriu, kde sa na police dalo kresliť prstom srdiečko do prachu a kde z kúta na mňa smutne zazerala ufúľaná rýchlovarná konvica.... (tých "kde" bolo viac), mala som pohnútky začať s upratovaním. Na moju otázku, prečo tu nemajú žiadne kvety som dostala brisknú odpoveď "A načo aj, veď vy ste teraz našim kvietkom."
V predchádzajúcom kolektíve som sa snažila obliekať, aby som bola in a trendy. Teraz sa už s nikým predbiehať nemusím. Nech si oblečiem čokoľvek, chlapi ma každé ráno pochvália ako sa im hneď veselšie pracuje, keď ma vidia. Aby bolo jasné, kolegovia už dávno makajú, keď ladným krokom vkráčam do kancelárie a trochu ich vyruším z ich pracovného zažratia sa. V tom sú výhody kratšieho úväzku. Nech ma hoc aj ubijú všetky feministky, dobre mi to padne. Takéto lichôtky pozdvihnú sebavedomie. Veľmi.
Vďaka nim mám šancu dostať sa do myslenia chlapov. A spoznať ich myšlienkové pochody. Aspoň sa o to pokúšam. Po mesiaci mám dojem, že všetkých chlapov zaujímajú iba autá a sex. Mňa autá teda nezaujímajú. Je mi úplne jedno koľko koňov má kto pod kapotou. Reči ako komu odchádza katalyzátor veru nemusím.
Ale to, čo sa dozvedám zo sveta sexu. Fúha. Už som sa aj po týždni prestala červenať. Zvykla som si.
Dozvedela som sa, že vekom, ako muži starnú už pravidlo chlap potrebuje plné brucho a prázdne gule, začína naberať opačnú tendenciu, a síce, že potrebuje skôr prázdne brucho a plné gule a tí šťastnejší jedinci, ktoým ešte zdravie slúži, že môžu za ženami behať uprednostnia prázdne brucho a prázdne gule.
Tých chvíľ na klábosenie je málo. Ale keď to rečami roztočia, tak teda poriadne.
Nasmejeme sa dosť.
Včera som všetkých rozosmiala ja. Prišla som do kancelárie, že potrasiem kolegom pravicu s vinšovaním všetkého dobrého v novom roku. Po takom kolečku som si všimla, že mám rolák naruby. Na boku mi veselo plápolala visačka. Zdesene som povedala "A vy mi čo nepoviete, že som naopak?"
"Jááj, kolegynka, ale veď teraz sa nosia také tričká naruby. Kto má tušiť, že to tak nemá byť?"
... tuším som bola červená rovnako ako môj rolák, ale smiala som sa s nimi, pri predstave, že som takto pobehovala aj v škôlke.
Vybehla som teda, že sa prezlečiem. Keď som sa vrátila, poznamenali, že som rýchla. "To ste sa mohli aj tuto, veď by sme si v tej rychlosti ani farbu podprsenky nevšimli."
Porozprávali aj iné. Ale o tom snáď nabudúce.
