Zo začiatku som si nenechala újsť žiadnu časť Ordinácie. Keďže som v čase jej vysielania uspávala dcéru, nahrávala som si ju poctivo na video. Potom som Ordináciu sledovala cez internet. Niekedy aj dve časti naraz.
Spočiatku som sa nedala pri sledovaní rušiť. Dávala som pauzu, keď som si musela odbehnúť, aby mi žiaden dialóg neušiel. Časom som počúvala dialógy a zároveň surfovala, vybavovala poštu e-mailom a čítala blogy.
Postupne mi trklo, že Ordináciu vlastne ani nemusím. Začala mi pripadať smiešna.
Ruku na srdce. Kto z vás sa miluje v spodnom prádle? Zahaľuje sa do plachty, ak sa chce pozrieť na hodinky? Veď keď raz niekoho milujem, prečo pred ním ukrývam svoje nahé telo? Áno viem. Až po 22.00 hodine. Vždy ma to však iritovalo, pretože to podľa mňa nemá s reálnym životom nič spoločné.
Ďalšie odtrhnutie od reality je pobehovanie všetkých hrdinov seriálu doma prevažne v nepohodlných, obtiahnutých rifliach, v oblekoch. A to aj pri upratovaní. Nuž neviem, som obyčajná žena. Ale bežne sa prezliekam do pohodlnejšieho oblečenia a doma sa pohybujem v teplákoch, tričku a mikine. Neviem si to inak ani predstaviť. A čuduj sa svete, je nás takých viac. Majka, Riškova mama. Aj Timča, Maxova mama. Aj Zuzka, mama Lukáša a Elly. Aj Jana, aj Martina. Dokonca aj môj manžel.
Keby prišiel z práce domov a rozopol by si iba gombík na košeli - na znak pohodlia - asi by som sa rozosmiala.
.
A tak som prešla k inej závislosti. K blogom. Vďaka nim sa aspoň dozviem čo sa deje v politike. Že je tu niekto, kto má podobný problém, radosti a starosti. Že je tu aj niekto, kto zdieľa rovnaký názor. A vďaka nemu som aj spoznala úžasných ľudí.
