Nedávno sa ma môj 4-ročný syn opýtal "Mami, ako ste sa hrali, keď ste boli malí?"
"Rovnako ako vy dvaja. Tiež sme sa naťahovali o hračky a kričali MOJE! A vaša babka sa hnevala a bola z toho smutná ako ja", snažím sa ísť na neho fintou. A popritom ho učiť, že to nie je pekné.
No dobre. Nespomeniem si ako som sa hrávala. Nepoviem, či som ťahala káčera, pretože si na tento vek neviem spomenúť.
Tak ako som híkala ja, keď mi o svojich zážitkoch rozprávali rodičia, híkal by aj on. Ak by nechcel okamžite názornú ukážku.
Opravte ma, ak žijem v inom priestore a čase, ale nevšimla som si, žeby sa dnešné deti takto hrali. Ja som naše obyčajné hry zbožňovala.
Najprv spomeniem obyčajné céčka. To bola hystéria. Neskôr pribudli géčka, eska, paragrafy, trojky, rôznofarebné, perleťové. Hádzali sme ich k nakreslenej čiare, alebo pukline v asfalte. Kto hodil najbližšie, vyhral všetko. Reťaze z nich sme nosievali na krku, na rukách... kto mal najviac bol IN.
Alebo také gulôčky. Hlinky (z hliny a rôznych farieb). Sklenky (pamätám si iba z čierneho a zeleného skla). Dúhovky - guľôčky z priesvitného skla a vo vnútri bolo niečo farebné (mne to pripomínalo ústa). Manžel vraví, že sa hrávali aj s ložiskami. Nuž, on vtedy vyrastal v okresnom meste, tak mali aj ložiská. Na tie si ja osobne nepamätám. Guľôčky sme nosili vo vrecúškach, ktoré nám ušila mama. Hrávali sme sa aj v škole na dvore počas veľkej prestávky, pred panelákmi, takmer neustále. Na veku a pohlaví nezáležalo, objem vrecka lákal. Ten bol podstatný. Vyhĺbili sme do zeme jamku a hralo sa. Zo vzdialenosti niekoľkých metrov každý hodil čo najbližšie k jamke istý počet guliek (ak sa hralo o 5 guliek, tak každý hodil 5). Potom ten, kto hodil guľku nabližšie k jamke, začal po jednej guľke postupne na jeden úder dávať všetky do jamky. Keď netrafil guľôčku do jamky, išiel druhý. Kto dal do jamky poslednú guľku, vyhral všetky.
Ako mladšia sestra svojho brata som vždy so závisťou a zatajeným dychom sledovala ich bojové hry. S kamarátmi si z dreva vyrábali také kuše. Tetivu nahradila obyčajná široká guma do teplákov. Nábojmi boli špilky. Tí, čo zbožňovali adrenalín, si na koniec špiliek pripínali aj špendlíky. Poctivo ich obmotali farebnými tenkými drôtikmi tak, aby trčal taký malinký kúsoček. Pri zásahu to potom poriadne štípalo.
Ďalšími zbraňami boli praky. Niekto si dal námahu a praky si prácne vyrobil z dreva, remeňa a gumy. My, menej zručnejší, vynaliezavejší (azda lenivejší) sme si ich robili z tvrdých drôtov. Ohli sme tvrdé drôty do tvaru praku, a použili iba tenkú gumu ako tetivu. Nábojmi boli nastrihané drôtiky rôznej hrúbky, ktoré sme ohli tak, že vyzerali ako malé bumerangy. Nosili sme ich vo veľkých zápalkových škatuľkách. S tými sme potom hrali vojnu skrývajúc sa v umakartových jadrách na stavenisku. Vtedy štát zrejme nemal záujem o ochranu svojho majetku, pretože sme sa beztrestne po stavenisku pohybovali a hrávali sa tam. Že to bolo riskantné a stať sa mohlo všeličo si uvedomujem až teraz, keď mám vlastné deti.
Ach, ako veľmi som chcela byť chlapčiskom. Tým bolo dovolené všetko. Obdivovala som, ako si dokázali vyrobiť z dosiek a koliesok zo starého kočiara káru. Boli dokonalé. Zadná náprava bola pevná, na nej sa aj sedelo (niekto dokonca použil sedadlo z bicykla) a predná náprava bola šikovne primontovaná tak, že mohol manévrovať doľava a doprava. Vždy sa s krikom a hrmotom rútili dole kopcom a ja som len závidela.
Jediné dobrodružstvá, ktorých som sa aj s bratom mohla zúčastniť, boli výpravy do kukuričných polí. Vždy sme odtiaľ chodievali s plnými ruksakmi a potom celý byt rozvoniaval kukuricou. Áno, ako dieťa som kradla, pretože tak robili všetci... v duchu teórie spoločného vlastníctva.
Čo som ešte zbožňovala? Korčuľovanie na zamrznutom močiari (teraz tam stoja paneláky), ochutené mlieko v sáčku, žlté malinovky v sáčku, šumienky, ktoré sme si nechali len tak bublať v ústach, hry na indiánov... a nedeľné filmy pre pamätníkov (hlavne tú úvodnú zvučku s tým psom).
