Malý sotva trojročný chlapec sa chytí za bruško a dáva svojej mame jasný signál. Mamina s vreckovkami vyskočí z lavičky, rýchlo mu stiahne nohavice a slipky a šup k stromu.
Podľa blaženého výrazu chlapca poznať, že je dielo hotové.
Okolo prechádza staršia pani. Zhnusene krúti hlavou a pomedzi zuby precedí "že sa nehanbí..." A s pohoršeným výrazom sa stráca z dohľadu.
.
Zhruba v tom istom čase o pár metrov ďalej pri kríku pes zahrabe zadnými nohami krátko na to, čo tam zanechal po sebe svoje výkaly. Majiteľ potiahne vôdzku k sebe a potľapká svojho miláčika po chrbte. Ide sa ďalej.
Nikto sa už nepohoršuje, nikto nič nerieši. Veď je to prirodzené.
.
Chlapček sa hrá s malým bagrom v pieskovisku a jeho mamina poctivo upratuje to čo po sebe zanechal. Možno sa jej dvíha žalúdok, výraz tváre svedčí, že to nie je nič príjemné. Popritom naviguje manžela cez telefón a vysvetľuje, v ktorej skrinke nájde náhradné oblečenie. Malý to pustil aj do nohavíc.
Pes na vôdzke odbehol k ďalšiemu kríku a majiteľ si pripaľuje cigaretu. A veselo si vykračuje ďalej.
.
Ale inak, celkom vydarený deň ...
To len ja tu rozmýšľam, kto sa mal hanbiť. Chlapec? Jeho mamka? Stará pani? Pes? Či jeho majiteľ?
Idem sa radšej hanbiť ja, že tu vypisujem takéto maličkosti. Mala by som radšej požehliť, tak veru!
