Stalo sa to v čase, keď sa začala zjavovať Panna Mária v Litmanovej na hore Zvir. Bolo leto a ja som si užívala prázdniny. V ten deň sme boli na omši v kostole. Cestou z kostola si ženičky vymieňali rady a skúsenosti z kuchyne, v dobrom ohovárali svoje mužnejšie polovičky a lamentovali nad svojimi deťmi. Kde tu ma aj podpichli, či už mam frajera. Ach jo...!
Až raz si jedna z nich všimla nad záhradkárskou oblasťou žiaru. "Ženy, ta kuknite sa tam... čo to je?"
Ženičky skúmavým pohľadom hľadeli na východ. A ja s nimi. Zrazu nastalo medzi nami ticho. Žiara nebola pravidelná. Raz sa zablyslo, potom nič, opäť žiara... a takto to trvalo dosť dlho. Všetky sa zamýšľali, no žiadna nevedela vysvetliť tento úkaz.
"To musí byť niečo nadprirodzené.".... hútali. "Panna Mária" zrazu jedna vyhŕkla. Ženy ani nedýchali. Rozhodli sa ísť Pannu pozdraviť... veď, čo ak predsa. Ja som tú odvahu, ísť s nimi, nemala. V duši som sa cítila nehodnou ísť pozdraviť Matku Božiu. Ja ľudský červíček...
Ostatné viem z rozprávania mojej mamky, ktorá bola medzi ženičkami túžiacimi po stretnutí s Pannou Máriou. A tak modliac sa ruženec obišli sídlisko, vyšli kopcom na koniec záhrad a dorazili k miestu zjavenia. A tam ich čakalo prekvapenie. Spievajúc "Ave, ave, ave Mária..." vyrušili istého pána ako tam zvára nejakú konštrukciu. Sklamané sa šomrajúc pobrali domov.
Ešte dnes sa nad tým s mamou občas spolu smejeme. Ale vtedy, vtedy boli tie pocity tak silné. Priznám sa, aj ja som si želala, aby sa práve u nás zjavila Panna Mária.
