A tešili sme sa aj na Tuzex. Občas sme tam zašli.
(Babka mala voľajakú rodinu v Amerike a odtiaľ posielali peniaze. Vtedy som si myslela, že tie "bony" sú z Ameriky a že nimi normálne nakupujú.)
V tom Tuzexe som sa cítila ako v rozprávke. Celý čas v obchode som nezavrela ústa. Toľko vecí, o niektorých som ani nevedela, na čo sa používajú. A tie farby...
Raz nám mama na naše dobiedzanie kúpila žuvačky. Okrúhle, farebné. Bolo ich asi dvadsať kusov v takej akoby tube. Teraz ich už bežne dostať v hociktorom obchode.
S bratom sme dostali po jednej a s nadšením žúvali. Žúvali cestou na vlakovú stanicu, na stanici, vo vlaku.
Do kupé si prisadol opitý železničiar. Bol tak sťatý, že si ani nevšimol, že si kýchaním oprskal svoju pracovnú tašku.
S bratom sme sa na ňom zabávali. Neskôr sme súťažili, kto zo žuvačky vyfúkne väčšiu bublinu. A komu sa podarí ju s väčším efektom prasknúť. Môj brat sedel práve oproti železničiarovi. Nadýchol sa a namiesto bubliny sa mu podarilo žuvačku vypľuť priamo na jeho tašku oprskanú sopľami.
A bolo po smiechu. Žuvačka z tuzexu, ešte hýriaca červenou farbou, si spokojne lebedila na taške. Novú brat nedostal.
