Po dlhom čase som opäť mala tú česť pobudnúť nejaký čas na jednom miestnom úrade. Je nepodstatné, na ktorom. Prišli sme na matriku overiť podpisy.
Stlačik gombík, zobrať si číslo. A čakať. Čakať, kým sa nad dverami rozsvieti to naše.
Našťastie sa rozsvietilo hneď. Vošli sme s manželom a s dcérou dnu, rýchlo podpísali a išli von na chodbu. Vraj nás zavolá, keď to bude hotové.
Sadli sme si do takých kresiel. Naša malá spoločníčka zo začiatku spokojne sedela a obzerala sa.
Videli sme ako ženičky v čižmičkách s klopkajúcimi opätkami chodili z dverí do dverí (niektoré aj so šálkami voňajúcej kávy) a zvonivým smiechom sa zvítavali: "No ahoooj, už si to počula?" a zavreli za sebou dvere. Nie, nepoviem Vám, čo za pikošku si to rozprávali od dverí k dverám. To muselo predsa ostať za dverami.
Každý presun od jedných dverí k druhým si vyžadoval nahodenie veľmi seriózneho a dôležitého pohľadu, aby sme si veru nemysleli, že len tak idú na ráno potrkotať, ale že vybavujú veľmi dôležitú agendu. Jedna taká ženička, sa išla takto zvítať aj s matrikárkou.
Za ten čas (nášho čakania) sa naša malá spoločníčka osmelila a začala sa nudiť. Začala predvádzať akrobatické kúsky a vydávať aj náležité zvukové efekty, čím narušila ticho klopkajúcich opätkov a z diaľky doliehajúceho smiechu (spoza zatvorených dverí).
Sem tam niekoho vyprovokovala k tomu, že sa na nás prišiel pozrieť a prísnym namaľovaným pohľadom si nás premeral. Našťastie to zostalo iba pri prísnom pohľade.
Dvere sa otvorili, chichotajúca sa úradníčka prebehla chodbou a medliac si ruky išla pikošku povedať aj do podateľne.
A naše číslo sa opäť rozsvietilo na tabuli. Konečne.
.
Čo som vlastne chcela povedať?
Ak sa v práci poflakujete, robte to nenápadne. Z pohodlia kancelárie. Ja by som to urobila takto. Cez nejaký komunikátor (skype, e-mail, messenger) by som hromadne odoslala pikošku a v teplúčku sŕkala kávičku. Urobila by som si prácu (overila podpisy) a počkala na reakcie.
A nezabudla by som sa tváriť dôležito, koľko veľa práce mám.
.
A nerozčuľovala by som sa, keby som počula poznámku: "Nič nerobia, len kvákajú a po chodbách cupkajú..."
. A tak by som nedala dôvod takým drzaňám vyvaľujúcim si doma svoje šunky na rodičovskej dovolenke, aby napísali tento článok.
