Učiteľky v materskej škôlke sú zúfalé. Pracujúci rodičia vodia svoje deti do škôlky evidentne choré. Z noštekov im tečú zelené sople, oči sa im lesknú, len tak posedkávajú, nezapájajú sa do aktivít... Rodičia s kľudom angličana privedú dieťa s hlavou plnou vší a drzo klamú do očí, že ich ratolesť už vši dávno nemá. Alebo detičky, čo celý čas presedia na záchode...
Na začiatku školského roka nás riaditeľka informovala, že majú právo takto choré deti neprijať. Niektorí rodičia to preto riešia tak, že sa ani neunúvajú dieťa "odovzdať" učiteľke, ale v šatni sa s ním rozlúčia a pošlú ho do triedy.
Hovorím si, nuž v čase krízy, keď sa každý trasie o svoje miesto, vedela by som taký prístup tak trochu pochopiť. Nie každý zamestnávateľ je tolerantný k častým OČR-kám. Avšak informácia, že ide o ten typ rodičov, čo sa o svoje miesto báť nemusí, že zjavne neobracia každý cent dvakrát v ruke, kým ho použije... ma zaskočila. Neviem pochopiť ich správanie. Ak majú možnosť, nech si zaplatia opatrovateľku, keď nechcú, alebo nemôžu zostať s chorým dieťaťom doma. Takéto správanie považujem za nezodpovedné. Voči vlastnému dieťaťu aj voči tým ostatným.
Dopočula som sa, že v jednej škôlke v Košiciach to riešia jednoducho. Keď si do hodiny od telefonátu rodič po dieťa nepríde, volajú políciu. Možno je to pre rodičov dosť odstrašujúce.
Ale čo to dieťa? Predstaví si niekto, čo musí prežívať, ak čaká na svojich rodičov v sprievode policajtov?
Jednoznačne najviac trpí dieťa. V takom stave by určite radšej ležalo doma v posteli a nechalo sa hladkať po vláskoch.
