"Prosím Vás, kto by už len falšoval mince... komu sa to oplatí?", povedala som jej.
Dávno som na toto školenie zabudla. Po čase som šla kupovať chlieb znova. Všimla som si, že opäť skúmavo prezerala zadnú stranu. Neodpustila som si poznámku: "To Vás ešte baví sledovať, či sú pravé?" A tu som si vypočula iný príbeh.
Do pekárne chodieva jedna starenka. V pravidelných intervaloch. Vždy ten istý nákup. Vždy tá istá suma. A vždy platí slovenskými euromincami. Len raz sa nákup pozmenil. Suma sa zmenila a predavačka jej podala výdavok.
Babička si dlho prezerala mince a tie cudzie (z ostatných štátov eurozóny) odmietla vziať. Darmo jej predavačka vysvetľovala, že s nimi môže nakupovať aj u nás. Babičku len tak ľahko nepresvedčila. Rozplakala sa jej tam, že ona chce iba naše eurá, také aké mala v eurobalíčku. Ona nikam do sveta cestovať nebude...
A tak si predavačka odkladá naše euromince bokom. Aby, keď príde babička, ju zbytočne nerozplakala.
Nad babičkou som dlho premýšľala. Ako nakupuje inde? Tiež sa rozplače? Nájdu sa predavačky, ktoré sa zľutujú a urobia jej radosť?
.
Rozmýšľala som nad tým, ako musia byť z novej meny zmätení nevidiaci. Dozvedela som sa, že zmätení rozhodne nie sú. Vôbec sa zadnou stranou euromincí nezaoberajú. Významnou pomôckou im bol Euro CashTest. Bankovky rozoznávajú podľa veľkosti a mince podľa veľkosti, váhy a okrajových hrán.
