Koľkokrát už sa v našom paneláku prerábalo ani nepočítam. Ale viem spočítať na prstoch, koľkokrát o tom visel oznam. Považujem sa slušnosť, vylepiť pár slov pre susedov, že vtedy a vtedy sa bude panelák otriasať.
Keďže považujem za normálne to oznámiť, za normálne považujem aj po sebe upratať. Niekto to za normálne asi nepovažuje. Prečo si to myslím?
Preto:
Irituje ma, keď ma susedia upozornia, aby sme upratali - ešte v čase, keď sa u nás vo veľkom pracuje, keď robotníci chodia hore dole po schodoch na fajčiarsku pauzu (požiadala som ich, aby v byte nefajčili).
Ešte viac ma irituje, ak sa po dvoch dňoch - čo sme upratali a už sa u nás nepracovalo, objaví na našich dverách lístok s textom: "Prosím umyte schodisko aj nad Vaším bytom ďakujem".
Bez podpisu!
Fajn. Vzala som metlu a lopatku, vedro a mop. Obsah špiny na lopatke ma však zarazil. Piesok z pieskoviska. Hlina z presádzania kvetov. Ani stopa po našej omietke, farbe. Takú krikľavú zelenú po predchádzajúcich majiteľoch by som si hneď všimla.
A teraz neviem. Ak bude nabudúce niekto meniť okná, mám ísť a nalepiť im oznam, aby umyli aj tie moje, lebo na ne naprášili? Alebo, ak bude niekto opäť prášiť cez balkón koberčeky, mám ísť a nechať im pred dverami kôš čerstvo vypratého prádla s lístočkom "Prosím oprať!" (hm, anonymne asi nie, veď nebudú vedieť komu umyť okná a komu zaniesť prádlo...)
Iritujú ma takýto anonymní hrdinovia. Ak si myslím, že som v práve, nebojím sa pod to predsa podpísať. Ale požiadať niekoho, aby mu upratal jeho vlastný svinčík... to chce odvahu. Anonymnú...
