Ľudia postávali a prizerali sa. Akoby boli na predstavení. Sledovali to smutné divadlo, ako sa dobití záchranári pokúšali zachrániť svojich kolegov a seba navzájom, kým ich neprídu zachrániť tí druhí - nezranení.
Fascinovane sa prizerali. Prd pomohli (ja keď neviem pomôcť, aspoň nezavadziam), zato mali kopu hlúpych a nemiestnych komentárov. Niketorí trúsili žartíky... Iní sa pohoršovali, že kvôli tej poje*anej havárii teraz musia ísť neviem koľko zastávok peši.
Keď som o niekoľko metrov ďalej (na ďalšej zastávke električky) povedala ľuďom, že márne čakajú na svoj spoj, pobrali sa bez slov na tú ďalšiu... Len taká mladá slečna s čiernymi vlasmi utrúsila štipľavú poznámku na adresu oboch posádok vozidiel. Je mi z nej na vracanie. Rovnako zo všetkých ostatných komentujúcich mudrlantov.
Môžu si od apríla spievať hymnu denne, môžu sa byť do pŕs akí sú vlastenci, bude im to prd platné, keď nie sú ľuďmi, ale chodiacimi troskami.
A teraz si do mňa kľudne hoďte kameňom. Znesiem to...
