Čakala som na zastávke trolejbusu aj s deťmi. Žofia v kočiari, Jakub pobehoval okolo. Keď sa zrazu privalili. Dvaja, v kožených bundách, vlasy rozcuchané akoby patrili k pankáčom, piercing na všetkých možných miestach. Zapálili si cigaretu a rozprávali sa. A nervózne sa okolo seba obzerali.
Inštinktívne som chytila syna za ruku a vzdialila sa.
Chcela som byť od nich čo najďalej.
Chcela som, aby zvedavé uši môjho syna boli čo najďalej od ich vulgarizmov. A ich uši zasa čo najďalej od jeho zvedavých otázok. Nechcela som problémy. Hoci bol biely deň, bála som sa. Trochu. Cítila som sa byť ľahkou obeťou prepadnutia. Okrem nás bol na zastávke aj slušne vyzerajúci pán s kufríkom. Obránil by nás, keby nám chceli ublížiť? Neviem. Dnes sa ľudia starajú prevažne iba o seba, hoci si nazerajú do hrncov.
Môj muž mi raz povedal "Takým by som hneď dal peňaženku a mobil. A dobrovoľne."
Blížil sa trolejbus.
"Konečne," pomyslela som si dúfajúc, že čoskoro budem preč. Aj s deťmi. Už som sa chystala vyterigať sa s nimi do trolejbusu, keď v tom ku mne priskočili "pankáči".
"Pane Bože, už je to tu, isto ma okradnú", vyplašene som si pomyslela.
Stalo sa to, čo som neočakávala. Jeden z nich schytil kočiar so Žofiou a naložil ho do trolejbusu. Druhý, aby nezaostával mi zasa kočiar vyložil, keď sme vystupovali.
Sotva som zo seba vyjachtala "ďakujem."
.
Pán s kufríkom sa všetkému prizeral.
.
A ja sa tu teraz sama pred sebou hanbím. Za svoje predsudky. Za svoje mylné závery z prvého dojmu. Za to, že hneď hádžem do jedného vreca a vopred odsúdim.
.
Chalani, ak náhodou zablúdite na môj blog a spomeniete si na vyplašenú blondínku: ĎAKUJEM a PREPÁČTE patrí iba Vám.
