Prvý krát som sa s homosexuálom stretla na vysokej škole. Písal sa rok 1992.
Vídavala som ho s babami na izbe. Dokonca tam aj prespával. Ja som sa domnievala, že s niektorou chodí. Bol trošku iný ako ostatní chalani. Taký pozorný a "jemný". Bola s ním sranda. Bol fešák. Hovorila som si, ktorá z nich má to šťastie, že s ním chodí. Hľadala som akékoľvek náznaky prejavov náklonnosti voči jednej, či druhej. Nakoniec som sa priamo opýtala "S ktorou vlastne chodíš?" a oni sa začali rehotať.
Povedal iba: "Zlatko, ja som homoš" a mne skoro zabehla bageta.
Po spoznaní pravdy o ňom sa len väčšinou uchechtával, pretože som ho niekedy so zadržaným dychom pozorovala, akoby bol mimozemšťan.
.
Dovtedy som o homosexuáloch iba počula. Považovala som ich za "nečistých", azda nenormálnych... pomýlených, zvrátených... no jednoducho, nič dobré.
.
Časom som mala tú česť spoznať ho bližšie. Áno, bola to pre mňa česť. Škola o tolerancii a zdravom rozume. Bol to citlivý, inteligentný a vnímavý chalan... škoda, že si toľko vytrpel.
Hoci mu bolo na internáte pridelené lôžko, jeho spolubývajúci ho na izbe nezniesol. Nadával mu do buzerantov. Do izby mohol prísť iba vtedy, keď tam on nebol. A tak mal zopár vecí zložených u báb.
Hoci jeho smiech bol nákazlivý, oči sa nesmiali. Cítil sa sám, ako ihla v kope sena. Jeho tajomstvo netušili ani jeho rodičia.
