Vraciam sa od lekára. Nastupujem do trolejbusu. Po chvíli sa mi prihovorí staršia pani s barlou. "Prosím Vás, ide toto na Rožňavskú?"
"Ide. A čo konkrétne hľadáte?"
"Takú jednu firmu."
"No firiem je tam viac. Čo konkrétne?", pýtam sa.
"Predávajú hrnce. Pani v telefóne povedala, že to tam ide."
Vystúpim teda s ňou na zastávke, o ktorej tuším, žeby mohla byť správna. Zrazu vidím, že spolu s ňou vystupuje aj pán s veľkým balíkom. Ešte raz sa jej pýtam, čo vlastne hľadajú... počúvam a v hlave sa mi postupne rozsvecuje červená kontrolka.
"Kúpili sme hrnce na splátky. A napísali nám, že sme vyhrali zájazd. Poslali nám aj kufre s dáždnikom. Ale ja nemôžem ísť, ja idem v stredu do nemocnice na operáciu. Syna mám v pôrodnici, nevesta čochvíľa porodí. Povedali, že musím vrátiť kufre, keď nikam nejdem. No a pošta je v meste, vlaky máme zadarmo, tak sme si povedali, že im to dáme pekne z rúčky do rúčky..."
a vyťahuje obálku s listom a pokračuje...
"...že máme ísť voľakam k Zlatým pieskom a tuto som si napísala, čo mi vravela, že 204 trolejbus a 53 autobus..."
Pokúšam sa zavolať na telefónne číslo uvedené na liste. Po krátkom zvonení sa ozve "HA-LA-LI". Chyba spojenia?
Zrazu sa k nám pripája ďalšia pomocníčka. "A nebude to tam vzadu? Inak, teta, to už takým firmám viacej nenaleťte... to sú takí zdierači, podvodníci. Na tých si dávajte pozor."
Ani netuším ako sa dospeje k záveru, že to bude asi Shopping Park Soravia (tam niekde).
Slečna vraví: "Idem tadiaľto, poviem Vám kde máte vystúpiť."
Párik dôchodcov ma teda "prepúšťa" zo služieb. Idem domov. Celý čas na nich myslím. Vystúpia na zastávke a čo ďalej? Pomyslím si na svojich starých rodičov, čoby robili, stratení vo veľkom meste. Mením svoju cestu a vyberiem sa pešo k Shopping Parku. Už z diaľky ich vidím ako bezradne stoja. Pán ma hneď spoznáva a pani mi už z diaľky kričí: "Mali ste pravdu, teraz tu jeden mladý pán povedal, že sa máme vrátiť...že to musí byť niekde na začiatku."
Keď prídem bližšie poprosí ma, aby som jej prečítala sms, že s tým nevie narábať. Medzi padajúcimi vločkami sa dozvieme, že sa im narodil vnúčik Janko, 51 cm a 3,33 kg. Tešia sa. Len je to taká neúplná radosť. Tie kufre s dáždnikom im ju kazia.
Ukážem im, kde majú nastúpiť a radím, na ktorej zastávke vystúpiť. Spolieham sa, že im snáď niekto ďalší pomôže. Aj na to, že sa zbavia bremena v podobe kufrov.
Ujo na rozlúčku ukáže svoj neúplný chrup a pripomenie "Máme vnuka!"
Dobráci od kosti. Azda trochu naivní, jednoduchí. A mňa štve, že na staré kolená sa terigajú s nevyžiadanými kuframi, pretože... čo ak sa poštou poškodia, stratia... Poctivci.
.
V duchu sa hnevám aj na svoju poctivosť. Keby som mala odvahu ísť s nimi načierno trolejbusom. Hoci aj tri zastávky. Ale v tomto som ja smoliar. Len dvakrát som cestovala na čierno a načapali ma. Poctivo som pokuty zaplatila.
