K týmto myšlienkam ma vyprovokovala jedna reakcia v diskusiách k môjmu mierne ironickému článku, v ktorom som priznala, že spolu so synom strieľame z pištole plastových vojačikov. Je to taká smiešna pištol, s troma nábojmi, čo končia takou prísavkou.
Vraj je to na hrane a ja v ňom podporujem agresívne sklony. Dovolím si nesúhlasiť. Podporujem v ňom moment sústredenia sa. Jedine pri strieľaní dokáže kľudne ležať, sústrediť sa a namieriť. Ktovie, možno si raz vystrieľa zlatú medailu.
Ale nie o tom chcem písať. Myslím si, že aj keby sme dali príkazom stiahnuť z pultov všetky pištole, samopale, meče a akékoľvek imitácie zbraní, nič by nám to neosožilo. Agresivita je v každom z nás. Záleží len na nás, ako ju vieme ovládať a skrotiť. A ako usmerňujeme svoje deti.
Často sledujem svoje deti pri hre, či už doma, alebo vonku. Starší Jakub má zrejme v sebe nazhromaždené neuveriteľné množstvo energie. Keď sa hrá s autíčkami, väčšinou sú to samé havárie, keď vráža autíčkami do seba - čím silnejšie, tým lepšie. Potom lieta s vrtulníkom a rozváža ranených. Vonku s kamarátmi si nájdu akúkoľvek paličku a už nimi šibrinkujú ako mečmi. Zo škôlky prišiel s pesničkou "My sme smelí vojaci" a ukazoval mi ako sa učili pochodovať. A už si za opasok pchal varechu (akože meč) a striekaciu pištol.
Aj my ako deti sme sa predsa hrávali násilnícke hry. Na indiánov, na pirátov, na vojakov. A nikdy to nebolo okomentované, že v nás podporujú agresivitu, alebo násilnícke sklony.
Môžme zhabať všetky hračky podporujúce agresivitu, nič nám to nebude platné, pretože hlavu môžme rozbiť aj obyčajným kameňom.
Nech si hovorí kto chce, čo chce. Problém nie je v hračkách. Ale v nás. V tom, ako trávime čas so svojimi deťmi. Ako vieme reagovať na ich prípadne prejavy zlosti, alebo agresivity. Či na nich preto navreštíme, či ich za to sfackujeme, alebo ich utíšime slovom a objatím. Situácie sú rôzne ako aj naše reakcie. Preto iba na nás záleží... nie na hračkách.
