Pamätala som si, že kúsok od škôlky opravujú odevy. Zašla som tam aj so synom. Obaja zasnežení sme zostali prekvapení. Opravovňa zrušená. Predávajú tam šperky.
"Fúha, teraz sú tu šperky? Neviete, kde sa presťahovali?"
"Kto? Kaderníctvo?" zdvihne hlavu od šperkov mladý muž.
"Nie, predtým tu opravovali odevy."
"O tom ja nič neviem, bolo tu kaderníctvo, ale teraz sme tu my."
Celkom sa mu podarilo ma presvedčiť, že sa mi to iba snívalo, že som tam voľakedy videla nápis "Opravujeme odevy".
Išli sme teda domov. Cestou sme sa zastavili v takom mini obchodíku s oblečením po novú zásobu punčošiek.
Pri odchode sa pýtam: "Neviete, kde sa presťahovali z tej opravovne odevov?"
"Jáj, pani zlatá, oni to už dávno zrušili... ale tu oproti býva krajčírka, čo pre nich pracovala, teraz sama podniká. Choďte za ňou. Má dobré ceny."
O chvíľu zvoníme pred domom. Pozvú nás dnu.
"Nebudem Vám to tu špiniť", vravím. "Len sa chcem opýtať, či by ste vedeli opraviť zips, ktorý je prebitý cvočkami."
Ona: "Nie, nemám stroj na výmenu cvočkov."
Ja: "A neviete mi poradiť, kto to robí? Hoci aj nejakú firmu. Ja by som zaplatila akúkoľvek sumu."
Ona: "A čo máte s tým zipsom?"
Ja: "Rozchádza sa, roztvára..."
Ona: "Jáj, tak to stačí vymeniť jazdec, alebo ho len tak trošku stlačiť klieštikmi. Dajte mi bundu."
V rukách sa jej zjavia kliešte, trošku pritlačí... a je to! A vraví: "Viete, čo som sa ja navymieňala zipsov, kým mi to niekto neporadil?"
Celá natešená ďakujem a pýtam sa: "Čo som dlžná?"
Ona iba: "Nič. V zdraví užite. Ja som tiež za radu nezaplatila."
.
Prečo o tom píšem? Zostala som milo prekvapená. V dnešnej dobe, keď si ktokoľvek, kdekoľvek účtuje cent navyše za čokoľvek som dostala radu na nezaplatenie. Navyše aj s ukážkou na počkanie. Za vatikánsku menu.
