Už dávno nepatrím k matkám, ktoré by boli veľmi úzkostlivé. Nerobím okolo detí žiaden curling. Nehysteričím, keď si chcú všetko ohmatať, preskúmať a spoznať. Na druhej strane vždy striehnem, ak sa pohybujeme v blízkosti psích hovienok, špakov alebo nedajbože striekačiek s ihlami (to sa mi stalo raz na pieskovisku!). Snažím sa, aby si budovali obranyschopnosť prirodzene a nijako zvlášť sa nevyhýbam možným vírusom, ale nedávno ma však niečo vytočilo.
V ten deň som do škôlky trochu meškala. Potichu som otvorila dvere do triedy, aby som mohla nenápadne sledovať syna pri hre. Vždy tak robím, je to taký príjemný šteklivý pocit, pozorovať ho, keď o mne nevie... (Uuupsss, nie som úchylná? Nemala by som sa liečiť?)
V triede boli 3 deti... dievčatko, chlapček a náš syn s učiteľkou. Pani učiteľka, ktorá mi dovtedy bola veľmi sympatická, pretože vždy vychvaľovala nášho syna... aký je šikovný, múdry a samostatný, čím neskutočne hladkala moje ego, urobila niečo, čo ma prekvapilo.
Učiteľka rozrobila do pohára deťom malinovku. Poviete si, na tom nie je nič zlé, treba dbať na pitný režim. Postupne zavolala napiť sa dievčatko, potom nášho malého... z jedného pohára. Nemo som stála vo dverách a nebola schopná slova. Učiteľka ma zbadala a stuhla. Nahodila nakyslastý úsmev a ledabolo prehodila:
"Ja som z pohára nepila"
"No ešte to by chýbalo", reagovala som.
Jej argument ma však úplne odrovnal..."aj tak sú všetci zasoplení". Už som sa nezmohla na slovo. Mlčky som odpochodovala z triedy do šatne.
