Boli dvaja. Postarší pár.
Ona, zrejme vytiahla zo skrine to najlepšie, čo našla. Ale aj tak vyzerala ako rumunská utečenkyňa, čo zvykla žobrať v podchode pri Hoteli Fórum. Iba farebná šatka na hlave jej chýbala.
On s ošúchaným kufríkom. Spod vetrovky mu vykúkal oblek.
"Prepáčte," vravím, "ale neviem, žeby tu bola niekde v okolí banka." Keďže som prepočula názov, opýtala som sa "A akože sa volá?"
"Provident. V takom rodinnom dome." Povedal on. Zjavne bol ich hovorcom. Ona celý čas mlčala.
Zmohla som sa iba na "Ale to nie je banka."
Jemu to neprekážalo a zopakoval: "Provident. Vraj v nejakom rodinnom dome."
"To fakt netuším", pokrútila som hlavou.
Ani to mu neprekážalo. S úsmevom sa so mnou lúčil so slovami "My si ju nájdeme".
.
A ja dúfam, že sa im to nepodarilo.
.
Hoci netuším, čo ich mohlo donútiť vyhľadať práve Provident. Potrebovali peniaze na darčeky pre vnúčatá? Požiadali ich o pomoc deti? Viem, že niektorí rodičia by dali deťom aj to posledné a že deti dokážu takú pomoc poriadne zneužívať. Alebo sa ocitli v núdzi? Nech mali akýkoľvek dôvod, stále dúfam, že ten rodinný dom nakoniec nenašli. Nie, žeby som im tie peniaze nedopriala. Práve naopak. Ale nie za takú cenu... veď by tou svojou dôverčivosťou prišli možno aj o to posledné.
.
Snáď sa našiel niekto, kto im pomohol. Inak ako ďalším zadĺžením sa.
