Nedávno sa nám stratila dcéra. Bolo to v hypermarkete.
Áno. Nemuselo sa to stať.
Áno. Je to vlastne naša chyba.
Áno. Mali sme na ňu dať pozor.
Áno. Manžel ju nemal zložiť z rúk.
Áno. Nabudúce budeme múdrejší a opatrnejší.
ALE...
Keď som pri informačnom pulte prešľapovala z nohy na nohu a dožadovala sa pozornosti a pomoci, povedali mi "Počkajte, prosím. Ešte vybavíme stránku." Zadúšala som sa strachom o dcéru a pochmúrnymi myšlienkami a oni mi povedali "POČKAJTE."
Nemohla som uveriť tomu, že "tetušky" ma nechali čakať, aby sa zachovali profesionálne, aby si urobili svoju prácu... Bolo nás tam 5 žien. Dve zákazníčky, dve obsluhujúce a ja, zúfalá matka. Stále nedokážem pochopiť, že sa v žiadnej z nich nenašlo kúsok ľudskosti a že sa žiadna neozvala... "Práca počká. Pomôžte jej." Alebo "Prepáčte, počkáte chvíľku, pomôžeme tej zúfalej matke..." Vari ani jedna z nich nebola matkou, alebo starou mamou? Nie, nesúdim ich. Len sa ma to trochu dotklo.
Iba na nás záleží. Na našom svedomí a srdci. Na našej ľudskosti.
Verte, či nie, ja byť jednou z tých štyroch žien, urobila by som niečo inak. Netvárila by som sa ako mŕtvy chrobák. Mohlo predsa ísť aj o život.
Náš príbeh sa nakoniec skončil šťastne. Čo však tie ostatné, ktoré happyendom nekončia? Dokážeme dobre spávať, ak sme nepomohli a ani neukázali ochotu pomôcť? A pritom je denne niekoľko situácii, kedy môžeme jeden druhému pomôcť. V maličkostiach. Treba len chcieť. A začať konať. Niekedy stačí málo. Slovíčko, povzbudenie, ktoré pohladí dušu.
Dnes som čakala, že mi niekto podrží dvere, keď som sa snažila aj s kočiarom vojsť na poštu. Nestalo sa tak. Musela som si poradiť sama, keď som vchádzala dnu a aj keď som z nej vychádzala. Smola. Opäť sme tam boli všetky ženy.
Čím to je? Sme zvyknuté poradiť si so všetkým samé, že nás už ani nenapadne pomôcť si navzájom? Alebo sa považujeme vo všetkom za sokyne?
